Zdolanie samého seba
3.-4. Júl 2013
Prvá
noc bola plná prebudení a krátkych spánkov, ktoré boli asi pozostatkom z pred
expedičného stresu a vlakového ošiaľu.
Nakoniec sa mi po polo-prebdenej
noci podarilo vyhrabať sa zo spacáku už
o 6tej ráno, aby som si mohol vychutnať východ slnka a pohľad na môj životný
vrchol.
Na
oblohe nebolo ani mráčika a tak slnko už o chvíľu zalialo celú dolinu a začalo
zohrievať naše betónové jurty a aj nás samotných. Ja som začal aktívne a
postupne som balil naše veci na ťavy (odkiaľ ich tu domáci dotiahli netuším),
ktoré ich mali odniesť do základného tábora. Ten bol od nás vzdialený len 4
hodinky turistickou chôdzou pomedzi zaprášenú a vysušenú planinu, priamo pod
náš vrchol.
Okrem
Philla (môjho Írskeho spolu lezca) som si cestu začal krátiť rozprávaním s
dvoma kanadskými Slovákmi, ktorí sa v našej deväť-člennej skupine zázrakom
ocitli. Okrem nich sme sa tu zišli celkom rôznorodá skupinka – Írsko, Nemecko,
južné Rakúsko a dvaja Rusi.
Krásna
viditeľnosť a nádherné počasie nedalo oddýchnuť môjmu foťáku ani na chvíľu.
Tempo bolo priam slimačie, lebo moji spolu-rozprávači sa nechceli vysiliť hneď
v prvý deň. Okrem bolestí hlavy nás navyše zdržiaval jeden z nich, lebo ho
začalo trápiť brucho a odskakoval za susedné balvany až priveľmi často. Ja som
sa teda od nich po hodinke odtrhol a dolapil som ťavy s našimi ruksakmi, čím som sa chcel popravde aj uistiť, že po
príchode do základného tábora nám z nich nič nezmizne (príbehy o ukradnutej
výstroji a to aj priamo zo stanov ma nepríjemne vystrašili).
Cestou
mi robili spoločnosť všade prítomné svište o veľkosti menšieho psa, ktoré na
mňa sem tam vypískli a potom zdupkali späť do nôr pod roztrúsenými skalami
navôkol.
Základný
tábor pozostával z pár veľkých stanov (z ktorých jeden slúžil ako poľná
kuchyňa), pomedzi ktoré sa prechádzali dlhosrsté jaky. Rozložili sme si teda
pridelený stan, ktorý síce vypadal veľmi dobre a „vysokohorsko“, ale po pár
dňoch sme sa opäť utvrdili o Čínskej kvalite.
Po
zvyšok tohto dňa som sa už len s horúcim čajom v ruke vyhrieval v slnečných
lúčoch a vychutnával si pohľad na náš kopec.
Poniektorí
z našej skupiny, sa rozhodli trochu to posunúť ďalej a vyšliapli si to o
sto/dvesto výškových metrov vyššie. Nedočkavosť sa u nich hneď na druhý deň
prejavila bolesťami hlavy, či dokonca vracaním a prebdenou nocou. A tak sa
štyria z nášho základného tábora museli na nasledujúci deň obrátiť a zísť späť
odkiaľ sme si to dnes vyšliapli. Tam sa potom dva/tri dni opäť aklimatizovali a
až potom sa vrátili do základného tábora.
Našťastie,
sme ja a Phill ostali v tomto smere striezlivejší a nedali sme sa zvábiť týmto
nádherným počasím. To neustále lákalo vybehnúť na vrchol bez aklimatizácie,
ktorá je však pri takomto vysokohorskom výstupe nevyhnutná. Nielenže vám
nedostatočná aklimatizácia môže spôsobiť napuchnutie mozgu až natoľko, že to
môže skončiť smrťou; ale taktiež srdce začne kvôli nedostatku kyslíka pumpovať
krv tak vehementne, že vám ju napumpuje priamo do pľúc a tým spôsobí udusenie a
smrť. Jediným riešením je okamžite zísť do nižšej nadmorskej výšky!
5. Júl 2013
Druhú
noc som prekvapivo spal ako bábo a dokonca prestalo aj pobolievanie hlavy.
Tento
deň bol pre mňa oddychový a tak som okrem malého šitia izolačných vreciek pre
termosky, prípravy jedla a nafotenia pár propagačných fotiek nič nespravil.
Jedine sme sa spolu s Phillom prešli po okolitých kopčekoch a neďalekom
ľadovci.
6.Júl 2013
Na
tretí deň sme vstali do mrazivého rána a zistili, že potok, ktorý tiekol
stredom našeho tábora, zamrzol natoľko, že sa voda vyliala na brehy a zamrzla
len par centimetrov od nášho stanu.
Môj
plán bol vyniesť čo najviac jedla do prvého tábora hneď na prvý krát, aby sme
potom nemuseli ťahať väčšiu záťaž na ďalší deň, keď budeme mať o niečo menej
síl. Keď som však skúšal odlepiť môj ruksak od zeme, tak som sa s ním doslova
zapotácal – vážil určite cez 30kíl! K takému odhadu som dospel preto, lebo
predchádzajúce týždne som trénoval s ruksakom naloženým fľašami s vodou, ktoré
vážili väčšinou 31kg a tak som si k ním vypracoval neodlučiteľný odhad.
Z
poza kopca sa pomaly začalo vynárať slnko a my sme si začali pomaličky
ukrajovať zo 700 metrového výstupu. Tento krát som sa ani ja neponáhľal a s
ohľadom na Philla som tempo prispôsobil jemu. Bol to ale slimačí krok. Posúvali
sme sa veľmi pomaly a ja som sa mlčky utvrdzoval v tom, že takto je to lepšie,
lebo výstup sa ešte len začína.
Nadmorská
výška sa prejavovala veľmi zrýchleným dýchaním a mrazivým vzduchom. Tento úsek
bol pochodom po kamennej sutine a snehové polia sa začali objavovať až po dvoch
hodinách šliapania. Musím priznať že
práve tento úsek nám zbúral naivné ideáli o tom, ako na vrchol vyrazíme v jeden
deň a na nasledujúci budeme oslavovať výstup späť v základnom tábore. Rekord
totiž drží niekto, kto na tento vrchol vybehol iba za neuveriteľných 8 hodín!
No nám, nie terminátorom ale len obyčajným ľuďom z mäsa a kostí, trval výstup
len do prvého tábora 6 hodín...
S
postupom času sa začala prejavovať únava a tak sme nevyšli úplne na snehové
pole, kde stanovala väčšina lezcov, ale
ostali sme 50 výškových metrov nižšie (to je ale zhruba 45min výstupu).
V
kamennej sutine sme našli terasu, na ktorej sme sa rozhodli rozložiť stan. Keď
sme si trošku vydýchli a začali dýchať ako tak normálnym tempom, tak sme sa
pustili do boja s veternými mlynmi. Začali sme totiž bojovať s vetrom, ktorý
nám stan vytrhával zo zmrznutých rúk. Boj o postavenie stanu trval viac ako
jednu celú hodinu! Až potom sa nám podarilo stan ukotviť skalami a my sme sa
konečne mohli doň zvaliť na krátky oddych. Phill cítil bolesti hlavy a ja
presne tak isto. Tie bolesti som mal čiastočne aj z tíšenia nervov, ktoré som
postupne dostával pri stavbe stanu a neobratnej pomoci Philla.
Naše
prvé jedlo v tejto nadmorskej výške sme pripravili na variči, ktorý sme kúpili
len cestou pod kopec. Nebol to zvyčajný plynový varič, ale sme k nemu museli
brať aj benzín, ktorý som musel dotiahnuť až sem. O tom, že normálny, motorový
benzín sa v ňom nemal používať sme zistili až neskôr, keď sme sa v stane skoro
otrávili toxickými splodinami.
Nanešťastie
sa ukázalo, že Phill je rovnako zručný kuchár ako ja a tak po zohriatí ryže,
ktorú už pripravil v základnom tábore, sme sa len trochu občerstvili a vydali
sa na cestu späť.
Po
ťarbavom návrate sme zrekapitulovali, že ak bol prvý výstup tak fyzicky
náročný, tak sa máme prečo tešiť na tie vyššie.
U mňa
sa znova objavil môj neodlučiteľný priateľ herpes, ktorý sa mi v priebehu noci
vylial nielen v kútiku pier, ale aj na nose (ten sa mi už predtým tak či tak
zlúpal od spálenia slnkom). Utieranie nosa sa mi tak stalo zážitkom plným
bolestivých výkrikov a nezdarených pokusov o civilizovaný zovňajšok.
7.Júl 2013
Nasledujúci
deň sme mali plán vychutnať si prvý tábor naplno, teda aj s prespaním.
Ja som zmenil taktiku a tento krát som sa
vydal svojím tempom. S Phillom sa stretneme až hore v tábore, pretože táto časť
výstupu po skalnatom teréne nie je nebezpečná a každú chvíľu zdravíte ďalších
lezcov, takže nemusíme jeden druhého celý čas strážiť.
Tiež
som chcel spraviť pár ďalších propagačných fotiek pre sponzorov a tento krát
som nemal taký ťažký balvan na chrbte, aby som musel ísť pomalým tempom.
Opäť
nám prialo slnečné počasie a ja som už po 4 hodinách stál v našom prvom tábore.
Phill sa došolíchal o niečo neskôr a ihneď unavene padol do stanu. Keďže bolo
ešte plno času tak som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť trochu vyššie na
našich ďalších kolegov. Tí táborili spolu s ďalšou skupinou Čínskych lezcov o
spomínaných 50m vyššie. Prehodil som pár viet so Slovensko-Kanadskými kolegami,
spravil pár fotiek a poprechádzal sa po snehovej pláni nad kempom.
Slnko
sa pomaly začínalo sfarbovať do červena a tak bol najvyšší čas vrátiť sa do
stanu, uvariť večeru a pripraviť vodu na nasledujúci deň. Phill stále ležal na
matraci a až po opätovných výzvach sa nakoniec predsa len pustil do varenia a
topenia snehu.
Netrvalo
dlho a náš stan sa premenil na toxický bunker, v ktorom nás oboch začala bolieť
hlava a pri pomyslení na ryžovú večeru „a la“ Phill som takmer uvidel môj obed
po druhý krát...
Polo
zabalený v spacáku a s čelovkou na hlave som topenie snehu pre čaj na
nasledujúci deň musel dokončiť sám.
8.Júl 2013
Bolesti
hlavy neprestali ani počas ešte viac mrazivej a prebdenej noci a tak sme sa
ráno s veľkými hlavami ako balvany, zbalili čím skôr a zišli späť do základného
tábora. Tam sme mali dostatok času na to, aby sme sa vyhriali na slniečku a
oddýchli si po zvyšok celého dňa.
"Asi je aj dobre, že túto druhú časť výstupu
píšem presne po roku. Máte totiž šťastie, že vás neunudím k smrti opismi
nepodstatných zážitkov, na ktoré som už v priebehu roka zabudol...
Táto druhá časť je teda takmer presne na deň písaná
o rok neskôr a tak sa vraciam späť do základného tábora..."
Ja
som sa uvelebil do plátennej stoličky a
so šálkou čaju, alebo neskôr aj s fľašou piva, ktoré sa od nášho
sprievodcu dalo kúpiť za prijateľnú cenu, som takmer zabudol že príde aj
zajtrajšok a prípravy naň som nechal až na večer.
Balenie
na ďalší deň mi už aj okrem prítmia, strpčoval všade prítomný prach z okolitej
zvetranej pôdy a piesku. Jediné miesto, kde vám vietor nevdúval prach do očí a
kde ste nemuseli žuvať škrípajúci piesok, bol stan. Tam sa ale nezmestilo
všetko a menej potrebná batožina musela ostať v predsienke. Tam zhruba po dvoch
dňoch splynula s prostredím a ani ste ju nevideli - zakryla ju totiž vrstva
prachu.
9.Júl 2013
Phillove
bolesti hlavy neprechádzali a keďže sa cítil stále vyčerpaný, stanovil si ďalší
oddychový deň. A tak som sa vybral na výstup do T1-ky (tábor 1) sám. Môj plán
bol, že dnes tam aj prespím, aby som sa na nasledujúci deň pokúsil o T2-ku.
Potrebovali sme totiž vyniesť do T2 nielen stan a stravu, ale zároveň to bolo
aj súčasťou našej výškovej aklimatizácie.
Na
stanovanie sme sa vôbec dobre nepripravili. Mali sme len jeden kempovací stan,
ktorý sme si len núdzovo kúpili cestou na kopec. Ani zďaleka sa nepodobal na
svojho vysokohorského príbuzného a v neposlednom rade bol "made in
China". Ja som bol presvedčený, že ho určite odnesie vietor aj so všetkými
potravinami a výstrojou, ktoré sme do neho plánovali napráskať. Na spanie sa
totiž určite nedal použiť.
Druhý
stan sme si požičali za nekresťanské peniaze od vysokohorských vodcov. Na ten
sa dalo nielen pozerať, ale určite aj spoľahnúť.
10.Júl 2013
Ráno
som musel náš ťažko vybudovaný stan v T1 zbaliť a okolo 8ej ráno som už vyrážal
na výstup do T2. Práve medzi T1 a T2 sa nachádza pole s najväčšími ľadovcovými
trhlinami a s jedným krátkym lanovým výstupom po ľadovej stene.
V
takej vysokej nadmorskej výške (bolo to už nad 5400m) sa dá postupovať len
veľmi pomaly. Jednu nohu dáte nanajvýš tesne pred špičku druhej nohy (väčšie
kroky som ani nikoho nevidel robiť a veľmi dobre chápem aj prečo...) a to
tempom ako v spomalenom filme.
Je to
určite aj tým, že vám popri tej všetkej únave chýba ešte aj kyslík v podobe
mrazivého vzduchu, ktorý sa celý čas snažíte dýchať rýchlosťou zadychčaného,
aspoň pol hodiny bežiaceho psa.
Ostrý
a mrazivý vzduch škriabe v krku a vietor sa snaží odviesť aj ten posledný kúsok
kyslíka priamo z pred úst. Vyzeralo to akoby ste sa chceli nadýchnuť vystrčený
z okna v rýchliku.
Moje
postupové tempo bolo 10 krokov dopredu a potom aspoň 20 sekundový oddych opretý
o obe paličky. Každé kilo, ktoré ste zobrali do ruksaka, vám uberá neskutočne
veľa energie a máte pocit, akoby ste na chrbte niesli celý svoj dom aj s
nábytkom.
Ako
som sa dostával bližšie k ľadovcovému poľu s trhlinami, tak sa z diaľky začali
ku kopcu približovať mraky. O zhruba 20 minút som sa ocitol v temnom, šedivom
mraku a v prudkej snehovej búrke. Nechcel som to hneď vzdať, ale ponoril som sa
do takého mlieka a do takej šede, že som v niektorých momentoch videl doslova
len na koniec mojej lyžiarskej paličky. Bál som sa že zablúdim, pretože predtým
prešliapaný chodník zavial za pár minút sneh a ja som dostával čoraz väčší
pocit beznádeje a strachu. Vietor so mnou lomcoval a chvíľami ma odhadzoval zo
strany na stranu aj s mojím ťažkým ruksakom. A do toho sa mi pridali blesky! V
tom bičujúcom snehu som len videl oslnivé záblesky žltého svetla s
nepredstaviteľne silným rachotom hromov priamo okolo mňa! Blesky sa začali
stupňovať z každej pol minúty na každých 10 sekúnd a v tých chvíľach som bol
uprostred mraku a na zasneženej obrovskej pláni úplne sám. Čo viac mohlo
pritiahnuť blesk viac ako ja?!
Ľahol
som si preto na zem a po bruchu (pretože na chrbte som mal ťažký a veľký ruksak
so stanom) som sa začal kĺzať po svahu nadol. Zostupoval som tak rýchlo, ako sa
len dalo, ale mrak bol obrovský a ja som prakticky nič nevidel. Zo svahu som sa
dostal do menšieho sedla, kde som sa rozhodol zahrabať do snehu veci a zostúpiť
dole. V tom sa z hmly vynorili moji dvaja ruský kolegovia zo základného tábora.
Tiež vystupovali smerom do T2, ale oni to stále nechceli vzdať a nahovárali mi,
že treba chvíľu počkať a búrka pomaly prejde. Uveril som im až po 15tich
mrazivých minútach, kedy sa búrka začala naozaj utišovať.
Nasadil
som si teda môj ťažký ruksak späť na chrbát a vyrazil som prenasledovať Rusov.
Ak som mal tempo dovtedy pomalé, tak teraz sa akoby zastavilo. V priebehu tej
búrky totiž nafúkalo od 30 do 50cm nového snehu a chvíľami sme sa doň zabárali
až po pás.
Mrak
sa pomaly začal zdvíhať a s pribúdajúcim svetlom vo mne rástol aj optimizmus.
Zo všetkých síl som sa snažil nestratiť strojovo postupujúcich Rusov predo mnou
a skúšal som sa chytiť ich tempa. Na nešťastie pre nich si museli prešľapovať
cestu cez úplne čerstvo napadaný sneh, no ja vlečúci sa za nimi som už mohol
použiť ich dvojito prešliapané stopy. Musím však napísať, že aj napriek ich
priekopníckemu handikapu, som mal čo robiť, aby som im stíhal!
Môj
ruksak, v ktorom bol najväčšou príťažou vysokohorský stan, mi úplne vyrážal
dych.
Onedlho
sme sa dostali pod nie moc vysokú, ale
takmer kolmú ľadovú stenu, po ktorej som to mal vyšplhať s mojím super ťažkým
ruksakom a to len s pomocou rúk po lane a opierajúc sa do mojich nepoužiteľných
snehúľ. Aj napriek pár "pazúrom", ktoré mali na spodnej časti som sa
po ľade šmýkal, akoby som mal na nohách tenisky. V praxi to znamenalo toľko, že
po troch metroch veľmi urputného šplhania som sa opäť zošmykol dolu pod stenu.
Dva Ruské stroje si zatiaľ chvíľu po výstupe steny oddýchli a začali šliapať
ďalej. Ak som nechcel stratiť ich stopu, tak som musel vyliezť stenu čo
najrýchlejšie. Rozhodol som sa pre iný postup. Musel som si ale zložiť ruksák,
vyzuť snehule, pripevniť ich na ruksak a nasadiť mačky, čo v takejto výške
znamená najmenej 10minút. Pri lapaní dychu som si potom priviazal na koniec
lana ruksak a po stene som to začal vystupovať bez nadbytočných 25kíl. To sa mi
podarilo a na vrchole som potom v sede a v zapretí oboch nôh, vytiahol lanom k
sebe aj môj balvan, z ktorého našťastie
nič nevypadlo a tak som sa nemusel vracať opätovne dole.
Celá
táto stena ma úplne odrovnala a ja som nemohol lapiť dych. Na oddych, mi ale
Rusi nedali žiaden čas a celkom sa mi už
vzdialili. Tak som musel chtiac-nechtiac aj bez menšieho oddychu ihneď vyraziť
za nimi.
Ak
bol výstup pre mňa doteraz ťažký, tak to po zdolanej stene môžem hovoriť o boji
s poslednými silami, ktoré vo mne ešte ostali. Vliekol som sa za nimi tak ako
sa dalo a rátal som 7 krokov vpred a 30 sekundový oddych po nich. Tempo, ktoré
som musel dodržať, aby som ich nestratil z dohľadu.
Únava
sa stupňovala a ja som si nevedel predstaviť, ako to od jednej poobede až do
5tej ešte s nimi potiahnem. A ako veľmi
museli byť vyčerpaní aj oni, keď sa predierali čerstvo napadaným snehom?
O
4tej nám to všetkým konečne došlo a vzdali sme sa dnešného cieľa výnsť až do
T2. Rozhodli sme sa prenocovať povedľa trasy.
Rusi
boli dvaja a mali všetku potrebnú výbavu, vrátane lopatky na sneh. Ja som musel
začať hĺbiť miesto pre stan len rukami a pomáhal som si pritom snehulami (aspoň
na niečo boli užitočné).
Po
asi trištvrte hodine, keď už mali miesto pripravené na stan, som si od nich
lopatku požičal a svoje doterajšie škrabkanie snehu som zrýchlil o polovicu.
Bolo to stále vyčerpávajúce a ledva som lapal po kyslíku. Našťastie nebol veľký
vietor a ja som postavil svoj stan do dvoch hodín... Rusom sa medzitým vyšmykla
asi 4metrová palička od stanu a prepichla čerstvo napadnutý sneh tak rýchlo, že
ju už nikdy viac nenašli. Našťastie ich stan držal po kope aj bez tejto jednej
paličky.
V
stane som sa opäť skoro udusil od variča a výparov z motorového benzínu a tak
som tento krát skúsil pokus dovariť jedlo vedľa stanu. Tam mi to ale,
dobráčisko vietor zhášal každé dve minúty a navyše odnášal všetko teplo z pod
hrnca na kopec... Neostávalo mi nič iné, ako uznať porážku a dýchať výpary z
benzínu v stane. Hlava ma bolela už aj bez toho a tak som sa tešil kedy už
konečne roztopím posledný hrniec snehu do termosky a kedy po letmej večeri
odpadnem spať.
Aby
som to trochu objasnil - aj napriek veľkému vyčerpaniu, vám v týchto výškach
nechutí vôbec jesť a to ani vaše najobľúbenejšie jedlá! V mojom prípade som z
arašid odjedol za celý výstup dokopy len pár zrniek. Kto ma totiž pozná, tak
vie ako veľmi som na tejto "droge" závislý a ako veľmi mi teda
nechutilo jesť...
11. Júl 2013
Ráno
som musel opäť zbaliť celý stan a to aj napriek tomu, že mi bolo ľúto
premrhaného úsilia na prípravu tohto miesta len na jednu noc.
Avšak
moja úloha na tento deň bola dokončiť výstup do druhého tábora, rozložiť tam
stan, nechať v ňom stravu a pár vecí a následne zísť úplne dolu do základného
tábora.
Keďže
mi balenie všetkých vecí a stanu znovu zabralo veľa času, tak sa Rusi medzitým
bez stanu zbalili skôr a vyrazili do T2 predo mnou. Počasie bolo pekné a tak
som sa za hodinku a pol bol v druhom tábore. Ten som ale prešiel a vyšliapal
som to do trochu viac visutého tábora, o nejakých 20 minút vyššie.
Bolo
tu už postavených 5 stanov a pokiaľ som chcel k nim pridať aj môj, tak som
musel opäť vyhĺbiť miesto. Tento krát som ho musel aj poriadne ukotviť, aby mi
ho, za tých pár dní čo s ním stratím kontakt, vietor neodniesol do nenávratna.
Po
takejto rozcvičke som si trochu vychutnal vnútro môjho nového príbytku a vybral
som sa na cestu po zasnežených bielych pláňach dolu. V noci dosť fúkalo a tak
som hľadal cestu po nepoškvrnenom, zasneženom poli v tento deň ako prvý. Aj
napriek hlbokému snehu som si snehule po včerajšej skúsenosti radšej neobul.
Bolo to obzvlášť aj kvôli tomu, že ma čakal prechod ponad najväčšiu trhlinu v
ľadovci. Tam by sa pošmyknutie rovnalo strmým kotrmelcom priamo do bezodného a
čierneho pažeráka ľadovca. V mačkách sa mi kráčalo horšie, ale zato oveľa
bezpečnejšie.
Nakoniec
som sa dostal späť do asi 6 metrového sedla, kde na pravej strane bola
ľadovcová trhlina a na druhej strane bolo prudké ľadovcové pole skĺzajúce sa do
ďalšej hlbokej trhliny (stačí si vybrať...). Nahor zo sedla však viedla kedysi
cestička, ktorá bola teraz zaviata vysokým snehovým previsom. Neostávalo mi nič
iné, ako sa vyškriabať hore stenou a začať nado mnou zhadzovať sneh tak, aby
som sa mohol prebrodiť cez previs. To všetko bolo treba spraviť čo
najšikovnejšie, aby som sa nezošmykol ani do jednej zo spomenutých trhlín po
stranách. Našťastie sa mi podarila nedramatická verzia a po bruchu som sa
nakoniec vyhupol nad previs. Odtiaľ som už potom komfortne zostúpil až do
základného tábora.
12.Júl 2013
Opäť
jeden z mojich obľúbených oddychových dní. Tento krát som si ho vychutnával
dvojnásobne, lebo to bol posledný oddychový deň pred prvým pokusom o zdolanie
celej cesty na samotný vrchol. Preto som ho zasvätil vysedávaniu na slniečku,
klábosil som z ostatnými kolegami a večer vychutnal dve pivká. A to až dovtedy,
pokiaľ to druhé pivo nebolo tak studené, že sa v ňom začali robiť ľadové
škrupinky...
Phill
si medzitým tiež dostatočne oddýchol a chystal sa skúsiť vystúpiť do druhého
tábora spolu so mnou. Bol plný optimizmu a hovoril o tom, že pokiaľ budeme
makať, tak to možno dáme na samý vrchol do dvoch dní...
Neprestávajúce
pobolievanie hlavy, herpesy na perách a nose, zapálené hrdlo od studeného
vysokohorského vzduchu, spálený nos od ostrého slnka, nechutenstvo do jedla,
únava, kašeľ a všeličo ďalšie by sa dalo s trpkosťou zvládnuť, ale snáď
najhoršie je nocovanie v chladnom stane. Poriadne si neoddýchnete ani v noci a
neustále sa prebúdzate zo zimy, alebo z rachotu stanu, ktorým lomcuje vietor.
Naozaj
som toho už mal celkom dosť a prial som si už mať toto všetko za sebou. Konečne
sa vrátiť do civilizácie a opäť zaspávať v teplej a mäkkej posteli.
Dnešnú
noc som však zaspal v očakávaní prvého pokusu o dobitie vrcholu. Možno sa to
naozaj už celé konečne skončí...
13.Júl 2013
Na
tento deň som si do ruksaku dal, ako
darček k narodeninám, ďalšie kilá navyše - 4 sklené fľašky piva a kilo
orieškov. Do T1-ky sme totiž mali ísť hneď piati a tak som si chcel aspoň s
nimi pripomenúť, čo sa stalo pred 38-mi rokmi.
Veľa
sme sa však pri tých pivách nezdržali. Niektorým bolo nevoľno a niektorí sa
radšej pred zimou zababušili do stanu a venovali sa topeniu snehu do termosiek.
Ja
som sa tento krát s Phillom votrel do stanu od Rusov, pretože tí mali našťastie
oddychový deň a zostali dole. Náš potravinový stan, ako sme ho nazvali, sa
totiž na nocovanie dal použiť asi iba pri letnom kempovaní u jazera. Bol malý,
vietor s ním lomcoval, akoby ho mal už-už každú chvíľu odniesť a prefukovalo
cezeň, ako cez sito (veď nakoniec to sito aj bolo).
Rusi
nás však zachránili od prebdenej noci a my sme sa mohli pokojne vyspať v ich
príbytku.
Do
T2-ky sme začali šliapať za krásneho počasia. Obidvaja sme pri každom kroku
lapali po dychu a s tempom to na Phillove spomínané "dvojdňové dobytie
vrcholu" moc nevypadalo. Frflal, že sme si vybrali skratku, kvôli ktorej
sa teraz musíme "brodiť" v doslova 5 centimetrovom snehu...
Na
ceste do druhého tábora bol už zástup stúpajúcich ľudí a tak som to vyhodnotil,
ako bezpečnú akciu a od Philla som sa odtrhol asi po prvej hodine. Počkal som
na neho u trhlín, cez ktoré som mu pomohol prejsť a po nich sa naše cesty opäť
rozdelili a ja som začal napredovať do T2 sám.
Celú
cestu som si pripomínal, že nesmiem zabudnúť vykopať stravu a pár vecí, ktoré
som tu pred piatimi dňami zahrabal do snehu, aby som mal menej nesenia tento
krát. Bolo to len pár metrov od trasy a tak som začal prehľadávať okolie
miesta, kde som ich zhruba nechal. Ale po pol hodine hľadania som usúdil, že
veci asi už nikdy nenájdem. Predsa len snehová búrka, ktorá sa tadiaľ prehnala
a vietor v priebehu 5 dní, mohli moje veci buď odfúknuť, alebo pochovať do
oveľa hlbšieho snehu. No nakoniec, som mal predsa len šťastie a môj cepín
narazil do niečoho pevného pod snehom. Tak som si do môjho už dosť ťažkého
batohu musel pridať ešte ďalšiu záťaž.
V
T2-ke som sa našťastie mohol stále zvítať s našim stanom a našiel som tu aj
ďalších kolegov zo základného tábora - Nemca Kristophera a Kanadského Slováka
Stana. S nimi som si dal v stane čaj a prehodil pár slov.
Phill
sa však stále neukazoval ani po dvoch hodinách a neodpovedal ani na moje smsky.
Rozhodol som sa teda zísť do 50m nižšieho tábora a zistiť či neostal tam.
Neozýval sa ani na výkriky po tábore (zo stanu by ich určite počul) a tak som
sa vrátil späť sám s výčitkami svedomia. Vyčítal som si, že som nešiel celý čas
s ním a že možno práve kvôli mne hore nevyšiel.
Nasledovalo
klasické topenie snehu do termosiek a onedlho som už vychrapoval, až do
ďalšieho náročného dňa.
15.Júl 2013
Včera
večer sa Phill konečne ozval. V požičaných topánkach (pôvodne sa na vrchol
chystal vyliezť s turistickými topánkami) si zlomil malíček a už dnes ide do
nemocnice do najbližšieho mesta. Znamená to, že sa určite s horou lúči a vracia
sa späť do civilizácie.
Ja
som sa od civilizácie, naopak vzďaľoval. Čakal ma najvyšší, tretí tábor, pár
strmších výstupov a prechod pomedzi vzdialenejšie trhliny v ľadovci. Vystupoval
som úplne sám a po niekoľkých hodinách ma zahalil mrak. Našťastie nepriniesol
búrku, ale len poletujúci sneh a hmlu, ktorá mi ale, v krátkych útržkoch,
dovolila uvidieť stopy po lezcoch schádzajúcich dole.
Od
niektorých som sa dozvedel, že to dnes ráno dalo na vrchol pár ľudí, čo ma
úprimne povzbudilo a vlialo svetlú nádej v tejto šedivej hmle.
Po
celodennom, jednotvárnom a vyčerpávajúcom šliapaní, sa mi konečne z hmly
vynoril tretí tábor. Asi dvesto metrov ďalej od neho som uvidel aj ďalšie stany a keďže som bol na tom časovo
dobre, tak som sa rozhodol, že to vyšliapem až k tým vyšším. Mrak sa začal
postupne trhať a tak som k nim došiel už za slnečného počasia. Náš požičaný
stan ostal dole v T2-ke, lebo mi jeden vodca prisľúbil, že v treťom tábore sú
ich stany a v jednom určite budem môcť prespať. Nenašiel som tu nikoho a tak
som si vybral jeden zo stanov, kde som sa zložil a najedol môjho
najobľúbenejšieho jedla - slaniny a zamrznutého vajca na tvrdo, s trochou
polystyrénového chleba.
Naozaj
som si tento môj oddych užíval, pretože som dosiahol už posledný tábor a čakal
ma už "len" výstup na vrchol.
O
piatej popoludní som si už-už líhal spať, keď sa k stanom priblížili hlasy a na
mojom stane sa začal otvárať zips. Bola to skupina Čínskych lezcov s vodcami,
ktorý ma zo stanu začali vyhadzovať. Ja som sa bránil, že mi jeden stan bol
sľúbený od vodcu v základnom tábore a že si to kľudne môžu overiť zo zdola. Môj
sľubovateľ však z tábora medzitým odišiel niekam späť do civilizácie a nedalo
sa s ním spojiť. Ani za svet sa mi nechcelo znovu baliť, obúvať zamrznuté
topánky a nasadzovať si znova všetku výstroj, ale i napriek už takmer hádke
(zaujímavé ako sa môžeme pohádať aj napriek rozdielnym jazykom) som sa musel zo
stanu vysťahovať. A tak som sa čo najrýchlejšie nasúkal späť do oblečenia,
zbalil už rozbalený a vyhriaty spacák, nahádzal všetko do ruksaka, nasadil
mačky a naštvaný na nespoľahlivého vodcu z dola, som spupne zostupoval do
nižších stanov. Celú cestu som dúfal, že tam aspoň nejaké miesto na
prenocovanie nájdem. Našťastie boli všetky stany prázdne a to až na jeden, v
ktorom som ku môjmu prekvapeniu našiel nemeckého kolegu Kristophera. Ten sa
rozhodol, že to nakoniec skúsi dať na vrchol tiež.
Ešte
viac unavený aj z nezmyselného presunu ku koncu tohto dňa, som na dôvažok musel
trochu jeden stan vyhrabať zo snehu, trochu v ňom upratať naskladané kyslíkové
bomby a odkvacol som hneď vedľa nich.
Ešte
pred spaním som však musel roztopiť sneh na zajtrajší deň. Našťastie mi už
tento krát nehrozila otrava toxickým plynom z variča na motorový benzín, ale
som si zo základného tábora požičal varič na plyn. Moje zapaľovače stály za
hovno - jeden sa zasekol s kamienkom a druhý nevydával dostatočne veľa plynu.
Skúšal som teda skombinovať obe funkcie dokopy a trápil som sa dobrých 20minút,
pokiaľ som usúdil, že oheň z tohto haraburdia nedostanem. Schválne si niekedy
skúste vo veľkej zime šachovať s dvoma zapaľovačmi, keď máte úplne zmrznuté
ruky a ešte k tomu treba pustiť plyn na variči... Nakoniec som to vzdal a išiel
som si požičať zapaľovač od Christophera. Ten mi s ochotou požičal svoj funkčný
a tak som mohol stopiť toľko snehu, koľko som potreboval do obidvoch termosiek.
Aby
toho dnes nebolo málo tak nakoniec z toho bola len jedna termoska, lebo druhý
hrniec sa mi opäť podarilo z variča zhodiť... Nebolo to po prvý krát čo sa mi
toto efektné číslo v stane podarilo. Nedalo sa nič robiť a musel som s lyžičkou
vyčrpkať vodu von, ktorá medzitým na dne stanu vytvorila efektnú, polo
zamrznutú mláku. S rozhodnutím, že na dnes stačilo som sa nasúkal späť do polo
mokrého spacáka a s bolesťami hlavy a vo veľkej zime som sa pokúšal zaspať.
Zajtra ráno musím ešte stopiť sneh pre druhú termosku.
Tú
prvú termosku, ako aj čelovku, mobil a baterku z foťáku som natlačil ku mne do
spacáku, aby som svojím teplom všetko ochránil pred mrazom. To znie síce
bystro, ale v praxi to znamená, že vám v spacáku neostane veľa miesta a
nemôžete meniť polohy, lebo sa stále niečo ocitne pod vami.. Spánok sa tak v
kukle stáva viac menej prebdením v jednej polohe, pri ktorej vám bude skôr či
neskôr zima. Ja som si niekoľko hodín spánku uchytil až nad ránom.
16. Júl 2013
V
noci ma viac krát prebudil silnejúci vietor, ktorý lomcoval so stanom a
nastreľoval spŕšky snehu priamo na steny stanu. Navyše sa mi podarilo normálne
zaspať len nad ránom, tak sa mi teraz ráno z ako tak teplého spacáku vykopať
rozhodne nechcelo. Rozhodol som sa teda, že bude lepšie, ak si dám tento deň
oddych a na vrchol to skúsim až deň nasledujúci .
Zobudil
ma však Christoph, ktorý si pýtal späť zapaľovač a ten bol rozhodnutý isť na
vrchol už dnes. Vraj je počasie vonku v pohode a stačí, keď sa o tom presvedčím
aspoň vystrčením hlavy zo stanu. A tak som moc nechtiac, musel presvedčiť aj
moju ľahostajnosť, lenivosť a apatiu a začal som sa baliť aj ja. Môj prvý pokus
o výstup na vrchol mal začať naozaj dnes.
I
jednoduchá príprava je v tejto nadmorskej výške a pri takomto mraze, zhruba
dvojhodinová. Toľko totiž trvá pokiaľ sa zadychčaný pri každom menšom pohybe
oblečiete do nespočetne veľa vrstiev, zbalíte všetko potrebné do ruksaku a
nasúkate sa do zamrznutej výstroje a topánok.
Za
Christopherom som vyrazil s asi polhodinovým mankom. Ten sa snažil dobehnúť
skupinu lezcov, ktorý ma vyhodili včera zo stanu a ja som sa snažil dobehnúť
jeho.
Prvých
45 minút som musel obetovať tomu, aby
som sa dostal k stanom, z ktorých som musel včera nedobrovoľne odísť (pritom je
to len asi 300 metrov chôdze...).
Stíhanie
Christophera nebolo vôbec ľahké. Nahodil veľmi vysoké tempo a ja som takmer
vypľul dušu, len aby som za ním udržal zhruba ten istý polhodinový odstup.
Povrch snehu sa zmenil na ľadovú škrupinu, ktorá bola tvrdá doslova ako betón.
Nájsť stopy po Christopherových lyžiach (išiel totiž na skialpoch), alebo nájsť
stopy po mačkách od skupiny lezcov pred ním bolo takmer nemožné.
Napriek
tomu som postupne vyšiel na brucho kopca, kde som začal stretávať prvých
odpadlíkov z prvej skupiny lezcov. Poniektorí to už ďalej nedali a vracali sa
späť.
Pri
postupovaní takýmto rýchlim sa mi frekvencia dychu až neuveriteľne zrýchlila.
Teraz to už boli len chvatné, útržkovité nádychy s extrémne rýchlou
frekvenciou. Vyzeralo to, akoby ste pol hodiny rýchlo bežali a potom z tmy na
vás niekto vyskočil - ste veľmi udychčaní, ale zo šoku stratíte dych a nemôžete
ho znova polapiť.
Po
niekoľkohodinovom výstupe v krásnom, ale už aj veternom slnečnom počasí som
zahliadol v diaľke predo mnou skalnatý kopček. Niečo, čomu som tu hore
nechápal. Ako to, že nebol pokrytý snehom?! Až keď som uvidel pri ňom stáť
Christophera a zobúvať si lyže, až vtedy som pochopil, že ten kopček je môj
vytúžený vrchol... Vyhŕkli mi do očí slzy a ja som si pre seba opätovne a
polohlasne opakoval "Ja som to dokázal, ja som to dokázal... To nie je
možné...".
Bolo
len 12:30 poobede a od vrcholu ma delilo už len 5minút chôdze (teda asi
30metrov po zmrznutom, ale rovinatom snehu). Najskôr som zagratuloval a objal
Christophera a potom som, za dosť silného vetra a pri -37°C, vystúpil aj na
samotný vrchol. Odtiaľ som si pomaly obzeral všetku tú bielu zasneženú krásu
navôkol, ako aj oblaky pod nami, z ktorých vyčnievali vrchole kopcov ako
ihlice.
S
Christopherom sme sa navzájom vyfotili (nanešťastie tu nikto iný nebol, kto by
nás spolu vyfotil) a Christoph mi spravil ešte navyše fotky s propagačným
plagátikom pre sponzora. Potom sa vybral na zostup, ale ja som tu ešte chvíľku
zostal dlhšie.
I
napriek mrazivému vetru a veľkej zime som si tento moment chcel vychutnať čo
najviac. Môj životný vrchol sa stal v tej chvíli skutočnosťou, ktorú som si ani
moc neuvedomoval. Všetka tá krása navôkol sa ma popravde zmocňovala len
postupne a bez väčších emócií. Ako keď dosiahnete veľmi dlho vybojovaný úspech
a po chvíľke radosti zrazu cítite prázdnotu.
Ja
som však moju radosť ešte preciťoval aj pri zostupe nadol. Až teraz som si
vychutnával okolie, krásne slnečné počasie a pohľady, ktoré sa mi naskytovali.
K tomu všetkému som bol po celý čas výstupu otočený chrbtom. Teraz som mal
dostatok času aj na fotenie a tak som foťák vyťahoval z pod bundy priveľmi
často.
Do
tretieho tábora som zostúpil pomerne rýchlo a so skoro už odchádzajúcim
Christopherom som sa ešte stačil rozlúčiť pred jeho cestou dole. Pomaly som sa
zbalil aj ja a práve vo chvíli, keď som sa už-už chystal odísť, ku mne dorazili
aj moji dvaja ruský kamaráti. Tí boli na výstupe smerom hore s jednodňovým
odstupom a mali plno zvedavých otázok. Po pár spoločných foto som začal
zostupovať do T2-ky aj ja. Tam sa môj dnešný úspešný deň končil.
17.Júl 2013
Po
celkom dobre prespatej noci ma už pri obliekaní výstroje, úplne prebral problém
zo zipsom na topánkach.
Najdrahšia časť výbavy na tento výstup, ma teraz úplne
sklamala. Zips na topánkach sa jednoducho rozpojil a ostal otvorený aj napriek
tomu, že bežec už bol na druhej strane. Keď sa vám toto stane vo výške 6200m, tak
môžete takmer s istotou počítať s omrzlinami. Skúšal som bežec vrátiť po
roztvorenom zipse späť do východiskovej polohy, ale bežec sa tvrdohlavo bránil
a nechcel sa ani pohnúť. Až na nejaký 10-ty pokus sa mi to konečne podarilo, no
aj tak som tŕpol pri celom zostupe, že sa mi zips opäť otvorí a ja si z hory
neprinesiem len životný úspech, ale aj krásne omrzliny..a to ak vôbec zostúpim.
Pritom práve tieto lezecké topánky boli najdrahšou súčasťou výstroja a stáli až
450,- Eur.
Našťastie
sa už nič také nestalo a pri zostupe do prvého tábora som si namiesto omrzlín mohol užívať len krásnu
okolitú scenériu, ktorú som pri pachtení nahor s úspechom prehliadal.
Cestou
som si stihol pofotiť aj odpadky, ktoré tu ostali v tábore po Čínskych lezcoch.
Ani tu si neuvedomia, že sú uprostred hôr a nie v Čínskych reštauráciách, kde
všetky odpadky a zvyšky jedál hádžu priamo na podlahu (tento zvyk ma u Číňanov
znechucuje až dodnes).
V
našom provizórnom stane som našiel nielen veľa jedla, výstroje a fľašiek od
piva, ale aj bonus od Philla - jeho pár vecí, ktoré mi tu nechal na znesenie...
Nech som premýšľal ako sa len dalo, neostávalo mi nič iné ako sa sem, aj
napriek únave, vrátiť po zvyšok vecí zajtra.
Po
krátkom občerstvení som si teda naložil na plecia čo sa dalo a zostúpil som do
základného tábora.
Základný
tábor sa stáva pri takýchto výstupoch vaším druhým domovom. Aj napriek tomu, že
stále spíte v mrazivom stane a ste v relatívne vysokej nadmorskej výške, stále
tu čaká na vás kuchár s horúcim čajom a naozaj až neuveriteľne chutným jedlom.
Ja som pri zostupe myslel najviac na to, akú sprostosť sme urobili, keď sme
chceli ušetriť pár Eur a rozhodli sme sa, že si budeme variť sami. Nielen, že
sa jednotvárna strava stáva pre vás utrpením, ale nemáte sa na čo ani tešiť a tak
sa základný tábor stáva len ďalším nocľažiskom. Na moje príjemné prekvapenie,
ma však sprievodca privítal s teplým a chutným obedom. Zvítal som sa so všetkými kolegami v tábore a
usadol som k svojej odmene, ktorú som si naozaj vychutnal!
Christopher
to teda zišiel z vrcholu za jeden deň a dorazil už včera za tmy. A tak sa v
našom tábore stihol dnes ráno stretnúť aj s chlapíkom Aronom Ralstonom, o
ktorom natočili film "127 hodín" a ktorý sa bez jednej ruky tento
krát pokúšal zdolať ten istý vrchol čo my.
18.Júl 2013
Moja
posledná nevďačná úloha bola výnsť naspäť do T1-ky a zniesť odtiaľ veci, ktoré
tam ešte ostali.
Nechcelo sa mi tam ísť nielen kvôli únave, ale taktiež kvôli
omrzlinám palcov na nohách, ktoré som si doniesol pravdepodobne z vrcholu. Až do
včerajšieho dňa som pokladal bolesť palcov za daň zo zostupu, kedy palce
narážajú na špicu topánky. Až tu v základnom tábore som však zistil, že sa
jedná o omrzliny. Hovorí sa, že pokiaľ ich už raz dostanete, tak sa objavia
veľmi ľahko znova. Ja som si toto dedičstvo priniesol z jedného zimného bivaku
v Nízkych Tatrách.
Pochopiteľne
ma najviac boleli pri schádzaní dole svahom. Každý krok bol masochistickým
gestom, pri ktorom som si uvedomoval, že v takomto stave by som nemal vôbec
kráčať, nie to ešte liezť kopce. S omrzlinami sa totiž neodporúča vôbec
chodiť, lebo sa tým postihnuté tkanivo
ešte viac ničí.
Bol
to však môj posledný výstup na horu a tak som si ešte pomaličky skúšal
vychutnať každý pohľad zhora. Ešte naposledy som sa priamo z provizórneho stanu
v T1-ke nadchol krásnymi výhľadmi a znova s plným ruksákom som to pomaličky
zliezol až dole do základného tábora.
Našu
potravinovú zásobu sme trochu precenili a mne ostávala ešte strava na
prinajmenšom ďalšie 4 týždne. Niečo som teda rozdal tamojším deťom, niečo ich
rodinám a niečo som sa pokúsil predať kuchárom. Tí si však zobrali len ryžu,
lebo iných potravín sa báli kvôli dodržaniu moslimského zvyku, nejesť nič čo
súvisí s bravčovým mäsom. Napriek tomu mi stále ostávalo veľa konzerv mäsa a
omáčok. No a keďže som domov mal letieť, tak som nemal na výber nič iné, ako to
celé skúsiť poslať poštou na moju Čínsku adresu.
Zbalil
som si teda všetky veci čo som mohol a na druhý deň som sa spolu aj s ďalšími
troma kolegami z kempu, vrátil do štyri hodiny vzdialeného tábora s betónovými
jurtami. Tu nás už vyzdvihol malý
autobus a šesť hodín nás vliekol po hrboľatej, ale pritom spomienkovej a krásne
dramatickej ceste do najbližšieho väčšieho mesta Kashgár. Tam som zložil moje
utrasené kosti v príjemnom hosteli a večer som ešte stihol chutnú, rozlúčkovú
večeru aj s ostatnými kolegami z tábora. Krátko po nej som si dychtivo
vychutnal civilizovanú sprchu a tak dlho očakávanú mäkkú posteľ.
PS: Ďakujem všetkým, ktorí sledovali môj výstup a podporovali ma v ňom!!
Môj ďalší plán je výnsť v roku 2015 na osemtisícovku...uvidím, ako sa mi to finančne podarí zorganizovať a pokiaľ sa to stane reálne, tak môžete opäť očakávať ďalšie príbehy... Dovtedy ahojte! :-)