Sunday, 1 September 2013

VÝSTUP NA VRCHOL - časť prvá

Keď nejde hora k Mohamedovi, musí Mohamed k hore

Taxikár neodišiel hneď preč, ale zostal stáť pri aute a zvedavo sa pozeral, ako to zvládnem.
Najskôr som si nasadil ťažký 40 litrový ruksak plný konzerv a jedla na plecia, ale zo strany hrudníka. Potom som si nasadil napráskaný sedemdesiat litrový ruksak na chrbát a tak som zaistil popruhy predného ruksaku, aby sa mi nešmýkali z pliec. Pretože bol ťažký musel som si zapnúť aj bedrový pás tesne nad bedrovou taštičkou, v ktorej som mal všetky peniaze, doklady a pas. Následne som posadil druhý 40l ruksak na vrch obrovského kufra s kolieskami a zároveň som druhou rukou začal ťahať cestovnú tašku (tiež na kolieskach) popri sebe druhou rukou.
Už spotený len z nakladania vecí na seba, som sa dotiahol ku vchodu železničnej stanice, kde ma po skontrolovaní lístku a pasu čakala kontrola batožiny skenerom.  Musel som teda opäť zložiť všetku moju batožinu späť na zem, vložiť všetko na pás skenera a následne vyzdvihnúť 5 veľkých batožín na druhej strane (jednu malú tašku s jedlom do vlaku ani nespomínam) a zopakovať celú nakladaciu procedúru znova.
Už hneď tu sa mi pod ťarchou cestovnej tašky zlomila rukoväť a tak som ju už nemohol popri sebe ťahať, ale musel som ju niesť v ruke. Ešte že kufor odolával svojej ťarche, lebo zaseknutie čo i jedného kolieska by ma odsúdil na „dvojcestné presuny“ s kufrom 15m dopredu a potom späť po zvyšok batožiny.
 
Nikdy by som si nepomyslel, že týždne fyzickej prípravy sú takmer ničím v porovnaní s náročnosťou cestovných príprav, hľadaním sponzorov, vybavovaním lezeckého povolenia, nájdením poisťovne, ktorá poistí vysokohorský výstup aj do 7500m a nákupom vysokohorskej výstroje. A skúste toto všetko vybaviť v krajine, kde nehovoríte ich jazykom, nerozumiete ich písmu ani za mak a po anglicky hovorí iba zázračný Číňan.

Cesta vlakom bola zaujímavá snáď iba tým, že trvala tri a pol dňa.
Čo bolo ale určite zaujímavejšie, boli prestupy. Vystúpiť a nastúpiť s piatimi veľkými ruksakmi z vlaku a na vlak je zážitok sám o sebe. Nedá sa to samozrejme zvládnuť na jeden krát, ale zároveň nechcete stratiť z dohľadu ani ruksak, ktorý ste už z vlaku vyložili. No a medzitým sa popri vás už tlačí do vlaku minimálne desať nedočkavých Číňanov.
Stanice sú organizované tak, aby neumožnili prespávať bezdomovcom. No a tak vás východy z vlaku vždy vyvedú priamo pred stanicu bez toho, aby ste prešli čakacou halou. V mojom prípade to znamenalo zísť schodmi do podchodu, prejsť 40 metrovým podchodom k ďalšiemu schodisku, po ktorého vyšplhaní s kufrom v závese som sa vždy ocitol pred stanicou. A znova späť do stanice schodiskom na druhé poschodie, kde vám skontrolujú lístok, pas, preskenujú batožinu a nechajú čakať v čakárni s ďalšími stovkami podobných spolu-utrpiteľov. A to všetko korunované tým, že váš ďalší vlak je pristavený k druhému nástupišťu, ku ktorému sa musíte dostať opäť len podchodom...

Najzaujímavejšou časťou cestovania vlakom bola tá, pri ktorej som cestoval vo vozni na sedenie.

Kvôli meškaniu vlaku som si totiž musel kúpiť lístok na iný vlak, ale keďže to bolo len tesne pred odchodom vlaku tak mi ostala len jediná možnosť a to cestovať vozňom na sedenie.
 V Číne sú totiž štyri druhy lístkov na vlak – na státie, na sedenie, otvorené ležadlové kupé so šiestimi lôžkami a komfortné, uzamykateľné, ležadlové kupé pre štyroch cestujúcich (cestovať jedným vlakom môžete totiž aj viac ako tri dni).
Stáť sa môže iba vo vozni so sedačkami a keďže sú lístky na státie veľmi lacné, sú práve tieto vozne vždy preplnené ľuďmi, ktorí cestujú na kratšie vzdialenosti. To som si uvedomil, až keď sa otvorili dvere vlaku na nástupišti a ľudia takmer z vozňa povypadávali. Asi rovnako sa podivili aj oni na mne, keď ma uvideli s obrovským kufrom a štyrmi ďalšími batohmi. Nahádzal som veci medzi nich, kufor s ruksakom som nechal stáť medzi nimi a začal som postupne váľať všetkých ľudí, medzi ktorými som si kliesnil cestu k môjmu sedadlu. Tam na mojom sedadle sedel otec s malým synkom na kolenách, pri ňom natlačený dvaja sediaci študenti , oproti nim sedela spiaca pani s taškami na kolenách, vedľa nej sedela ďalšia študentka a medzi nimi bolo asi 4 ročné dieťa. Na dôvažok ešte jeden pán stál medzi sedačkami a opieral sa o stolík. To všetko korunovali všade položené rôzne motúzmi previazané škatule, veľké cestovné pruhované tašky a ďalšie kufre, ktoré sa už nevošli do police nad sedadlami...
Ja som si nemal ani kde zložiť svoj obrovský ruksak a tak som len požiadal o jedno sedadlo (jednoducho som im ukázal lístok a oni mi ochotne uvoľnili jedno miesto) a naň som poukladal môj veľký ruksak, menší ruksak a cestovnú tašku som zakliesnil pod sedadlo. Následne som sa opäť predieral späť pomedzi dav a kliesnil som si cestu k môjmu zabudnutému veľkému kufru so 40litrovým ruksakom. Pritom som rozmýšľal či sa mi táto cesta oplatí keď vlastne ten kufor nebudem mať ani kde položiť keď sa k môjmu miestu vrátim. Keď som už postúpal po nohách všetkým v okolí stojacim Číňanom  a pováľal som rovnaký počet ľudí ako pred tým, tak som sa s obrovským kufrom vrátil späť a ostal som tam s ním v rukách nad sedadlom bezradne stáť.
Vtedy akoby zázrakom stojaci pán celou svojou mušou váhou zatlačil kufre na policiach na jednu a potom na druhú stranu, tak že mi urobil úzku škáru, do ktorej som s námahou vyložil ťažký kufor a spolu s jeho pomocou sme ho tam poriadne zatlačili (myslím, že pri tom museli vypadnúť aspoň ďalšie dva kufre po oboch stranách dlhého vozňa).
A takto stojaci pri taškách na sedadle, som prestál svojich šesť hodín cesty. Čakal ma však ďalší prestup do ležadlového vozňa na tom istom vlaku (prosím nepýtajte sa prečo som to mal tak komplikované, lebo vysvetľovanie by zabralo ďalšiu pol stranu a to ani neviem, či by som to vysvetlil dostatočne jasne...).
 A tak po šiestich hodinách som si musel kliesniť cestu preplneným vozňom späť k dverám vozňa a to snáď ešte plnším, ako pri nastupovaní. To všetko opäť na dva krát s vracaním sa po veľký kufor. Keď ma už konečne vozeň vypľul na nástupište a ja som doplnil všetku moju batožinu, rýchlo som všetko naložil na seba a pustil som sa do behu. Lepšie povedané, pustil som sa do polo-klusu, keď som sa musel predierať pomedzi ľudí ťahajúc kufor za sebou a narážajúc cestovnou taškou do nôh ďalších stoviek ľudí nastupujúcich do vlaku. Nanešťastie, Číňania sa na vás budú veľmi zvedavo pozerať, ale žiaľ ostanú pri tom prikovaní k zemi a neuhnú sa vám ani o 10 centimetrov (takúto skúsenosť mám nielen z tohto nástupišťového presunu, ale aj z iných miest v Číne).

Vlaky sú v Číne veľmi dlhé, aby nabrali čo najviac ľudí a tak nie je nezvyčajné vidieť aj 32 vozňový vlak (prepočítajte si to povedzme na 20m dlhý vozeň ) a tak som musel svoj beh cez prekážky k začiatku vlaku zvládnuť čo najskôr, aby mi vlak medzitým neušiel. Vystresovaný, spotený a unavený som sa nakoniec predsa len dopotácal k môjmu ležadlovému vozňu.

Po takomto zážitku z vlakov sa mi pripadalo ďalšie cestovanie hračkou a nikto mi neveril, že sa mi zdalo dokonca luxusné! Veď všetku batožinu som už na sebe ťahal nanajvýš 150 metrov a aj to po rovine.. :-)

S mojím lezeckým partnerom Philom (očividne bol nabalený menej ako ja) som sa stretol na stanici v druhom najväčšom meste provincie Kashgar. 
Trochu nás desili všade prítomný vojaci so samopalmi (hlavne po smutnej novinke o zastrelených horolezcoch v Pakistane), ale to bolo kvôli protestom, ktoré sa tam udiali tesne pred nami, na podporu odtrhnutia provincie od samotnej Číny.
A tak tam Čínska vláda poslala armádu.

Odtiaľ nás už ale vyzdvihli  organizátori expedície, cez ktorých sme si vybavovali povolenie na výstup a ubytovanie v základnom tábore pod horou.
Asi päť hodinová, epická cesta pomedzi kaňony s krásnymi zasneženými štítmi z nás v mini autobuse vytriasla všetok pred-expedičný stres a s hlavami jasnými a sviežimi, ako vysokohorský vzduch okolo nás, sme sa ocitli pri betónových jurtách priamo pod horou.
Muztagh Ata, náš lezecký cieľ, nás vítal odený do oranžového svetla zapadajúceho slnka. Krajší výhľad sme si na privítanie nemohli priať.

 
V DRUHEJ ČASTI:
-              o omrznutom nose a prstoch na nohách
-              o zlomenom malíčku
-              o plazení sa pomedzi blesky v snehovej búrke
-              o boji o stan v najvyššom tábore

..a o všeličom inom, ale tiež o dosiahnutí vrcholu v mínus 37°C


Viac fotiek na:
http://zdengo.rajce.net/POD_KOPCOM_on_the_way








 

17-07-2013 Back in the Base camp


Nakoniec som to zvládol aj späť do základného tábora aj s malými omrzlinami na palcoch ruky a na nohách. Môja expedícia je u konca - musím sa ale ešte vrátiť do Prvého tábora aby som odtiaľ zniesol aj posledné veci, ktoré bolo dnes až príliš ťažké zobrať na jeden krát. Nebude to ale až také ľahké s mojími na čierno omrznutými palcami na nohách...
Všetkým ďakujem za podporu! Celý príbeh napíšem sem už čoskoro...

16-07-2013 Stal sa zázrak

Dnes o 12:50 sa stal zázrak a ja som prekonal samého seba! Moje nohy spočinuli na samotnom vrchole  (7549m) ale totálne sa triasli od vyčerpania! Stále nechápem ako som to dokázal. Teraz prespávam v Druhom tábore a zajtra chcem zísť v zdrví až úplne dole, do základného tábora.

15-07-2013 Tretí tábor (6800m)

Dnes som zvládol vystúpiť do Tretieho tábora čo je opäť môj osobný rekord! Jediným zlým zážitkom dnešného dňa bolo, že som sa ubytoval v nesprávnom stane (kamarát mi sľúbil stan ale nevedel som ktorý to z tých siedmich je) a tak ma z jedného v podvečer vyhodila jedna Čínska expedícia. Nakoniec prespávam v tom správnom a môžem sa trošku vyspať pred finálnym pokusom o samý vrchol!

14-07-2013 Po druhý krát v druhom tábore

Po veľmi náročnom výstupe v snehu a ľade idem dnes prespať v 6200m. Našťastie som našiel stan tam, kde som ho pred pár dňami rozložil a tak si môžem "výchutnať" noc bez chladného vetra. Môj spolulezec si zlomil malíček a musel sa vrátiť späť do základného tábora. Zajtra sa však vyberiem do Tretieho tábora spolu s iným lezcom a tak dúfam, že nám počasie bude priať!

13-07-2013 A ide sa na to!

12-07-2013
Posledné prípravy pred pokusom o výstup na celý kopec a samotný vrch! A samozrejme super oddychový deň s čajom v ruke a rozprávaním sa s ostatnými členmi v tábore. Paráda...:)


13-07-2013
A začalo sa šplhanie až na samý vrchol! Dnes to bolo do Prvého tábora kde som vyniesol aj pár pív a nejaké kilo orieškou aby som s ostatnými trochu oslávil moje narodeniny. Po mznúcej noci v stane mám na pláne výnsť do Druhého tábora a len dúfam, že mi bude priať počasie a budem potom môcť osláviť aj šťastný návrat späť!

11-07-2013 Druhý tábor

10-07-2013
Dnes som dosiahol najväčšiu výšku v mojom živote! Stále som nevystúpil ku Druhému táboru ale som vo výške 6080m. A to som naozaj makal celých 10 hodín v hlbokom snehu ale musím napísať, že moji dvaja ruský spolulezci mi veľmi pomohli tým že mi predšlapali cestu až k tomuto provizórnemu táboru.


11-07-2013
Konečne v Druhom tábore (6200m)! Ráno som sem preniesol stan zo včerajšieho provizórneho tábora a potom som opäť zostúpil až späť do základného. Zajtra je oddychový deň! Hurá!