Výstup na vrchol - časť druhá

Zdolanie samého seba

3.-4. Júl 2013

Prvá noc bola plná prebudení a krátkych spánkov, ktoré boli asi pozostatkom z pred expedičného stresu a vlakového ošiaľu. 

Nakoniec sa mi po polo-prebdenej noci  podarilo vyhrabať sa zo spacáku už o 6tej ráno, aby som si mohol vychutnať východ slnka a pohľad na môj životný vrchol.

Na oblohe nebolo ani mráčika a tak slnko už o chvíľu zalialo celú dolinu a začalo zohrievať naše betónové jurty a aj nás samotných. Ja som začal aktívne a postupne som balil naše veci na ťavy (odkiaľ ich tu domáci dotiahli netuším), ktoré ich mali odniesť do základného tábora. Ten bol od nás vzdialený len 4 hodinky turistickou chôdzou pomedzi zaprášenú a vysušenú planinu, priamo pod náš vrchol.

Okrem Philla (môjho Írskeho spolu lezca) som si cestu začal krátiť rozprávaním s dvoma kanadskými Slovákmi, ktorí sa v našej deväť-člennej skupine zázrakom ocitli. Okrem nich sme sa tu zišli celkom rôznorodá skupinka – Írsko, Nemecko, južné Rakúsko a dvaja Rusi.

Krásna viditeľnosť a nádherné počasie nedalo oddýchnuť môjmu foťáku ani na chvíľu. Tempo bolo priam slimačie, lebo moji spolu-rozprávači sa nechceli vysiliť hneď v prvý deň. Okrem bolestí hlavy nás navyše zdržiaval jeden z nich, lebo ho začalo trápiť brucho a odskakoval za susedné balvany až priveľmi často. Ja som sa teda od nich po hodinke odtrhol a dolapil som ťavy s našimi ruksakmi,  čím som sa chcel popravde aj uistiť, že po príchode do základného tábora nám z nich nič nezmizne (príbehy o ukradnutej výstroji a to aj priamo zo stanov ma nepríjemne vystrašili).

Cestou mi robili spoločnosť všade prítomné svište o veľkosti menšieho psa, ktoré na mňa sem tam vypískli a potom zdupkali späť do nôr pod roztrúsenými skalami navôkol.

Základný tábor pozostával z pár veľkých stanov (z ktorých jeden slúžil ako poľná kuchyňa), pomedzi ktoré sa prechádzali dlhosrsté jaky. Rozložili sme si teda pridelený stan, ktorý síce vypadal veľmi dobre a „vysokohorsko“, ale po pár dňoch sme sa opäť utvrdili o Čínskej kvalite.

Po zvyšok tohto dňa som sa už len s horúcim čajom v ruke vyhrieval v slnečných lúčoch a vychutnával si pohľad na náš kopec.

Poniektorí z našej skupiny, sa rozhodli trochu to posunúť ďalej a vyšliapli si to o sto/dvesto výškových metrov vyššie. Nedočkavosť sa u nich hneď na druhý deň prejavila bolesťami hlavy, či dokonca vracaním a prebdenou nocou. A tak sa štyria z nášho základného tábora museli na nasledujúci deň obrátiť a zísť späť odkiaľ sme si to dnes vyšliapli. Tam sa potom dva/tri dni opäť aklimatizovali a až potom sa vrátili do základného tábora.

Našťastie, sme ja a Phill ostali v tomto smere striezlivejší a nedali sme sa zvábiť týmto nádherným počasím. To neustále lákalo vybehnúť na vrchol bez aklimatizácie, ktorá je však pri takomto vysokohorskom výstupe nevyhnutná. Nielenže vám nedostatočná aklimatizácia môže spôsobiť napuchnutie mozgu až natoľko, že to môže skončiť smrťou; ale taktiež srdce začne kvôli nedostatku kyslíka pumpovať krv tak vehementne, že vám ju napumpuje priamo do pľúc a tým spôsobí udusenie a smrť. Jediným riešením je okamžite zísť do nižšej nadmorskej výšky!

5. Júl 2013

Druhú noc som prekvapivo spal ako bábo a dokonca prestalo aj pobolievanie hlavy.

Tento deň bol pre mňa oddychový a tak som okrem malého šitia izolačných vreciek pre termosky, prípravy jedla a nafotenia pár propagačných fotiek nič nespravil. Jedine sme sa spolu s Phillom prešli po okolitých kopčekoch a neďalekom ľadovci.

6.Júl 2013

Na tretí deň sme vstali do mrazivého rána a zistili, že potok, ktorý tiekol stredom našeho tábora, zamrzol natoľko, že sa voda vyliala na brehy a zamrzla len par centimetrov od nášho stanu.

Môj plán bol vyniesť čo najviac jedla do prvého tábora hneď na prvý krát, aby sme potom nemuseli ťahať väčšiu záťaž na ďalší deň, keď budeme mať o niečo menej síl. Keď som však skúšal odlepiť môj ruksak od zeme, tak som sa s ním doslova zapotácal – vážil určite cez 30kíl! K takému odhadu som dospel preto, lebo predchádzajúce týždne som trénoval s ruksakom naloženým fľašami s vodou, ktoré vážili väčšinou 31kg a tak som si k ním vypracoval neodlučiteľný odhad.

Z poza kopca sa pomaly začalo vynárať slnko a my sme si začali pomaličky ukrajovať zo 700 metrového výstupu. Tento krát som sa ani ja neponáhľal a s ohľadom na Philla som tempo prispôsobil jemu. Bol to ale slimačí krok. Posúvali sme sa veľmi pomaly a ja som sa mlčky utvrdzoval v tom, že takto je to lepšie, lebo výstup sa ešte len začína.

Nadmorská výška sa prejavovala veľmi zrýchleným dýchaním a mrazivým vzduchom. Tento úsek bol pochodom po kamennej sutine a snehové polia sa začali objavovať až po dvoch hodinách šliapania.   Musím priznať že práve tento úsek nám zbúral naivné ideáli o tom, ako na vrchol vyrazíme v jeden deň a na nasledujúci budeme oslavovať výstup späť v základnom tábore. Rekord totiž drží niekto, kto na tento vrchol vybehol iba za neuveriteľných 8 hodín! No nám, nie terminátorom ale len obyčajným ľuďom z mäsa a kostí, trval výstup len do prvého tábora 6 hodín...

S postupom času sa začala prejavovať únava a tak sme nevyšli úplne na snehové pole, kde stanovala väčšina lezcov,  ale ostali sme 50 výškových metrov nižšie (to je ale zhruba 45min výstupu).

V kamennej sutine sme našli terasu, na ktorej sme sa rozhodli rozložiť stan. Keď sme si trošku vydýchli a začali dýchať ako tak normálnym tempom, tak sme sa pustili do boja s veternými mlynmi. Začali sme totiž bojovať s vetrom, ktorý nám stan vytrhával zo zmrznutých rúk. Boj o postavenie stanu trval viac ako jednu celú hodinu! Až potom sa nám podarilo stan ukotviť skalami a my sme sa konečne mohli doň zvaliť na krátky oddych. Phill cítil bolesti hlavy a ja presne tak isto. Tie bolesti som mal čiastočne aj z tíšenia nervov, ktoré som postupne dostával pri stavbe stanu a neobratnej pomoci Philla.

Naše prvé jedlo v tejto nadmorskej výške sme pripravili na variči, ktorý sme kúpili len cestou pod kopec. Nebol to zvyčajný plynový varič, ale sme k nemu museli brať aj benzín, ktorý som musel dotiahnuť až sem. O tom, že normálny, motorový benzín sa v ňom nemal používať sme zistili až neskôr, keď sme sa v stane skoro otrávili toxickými splodinami.

Nanešťastie sa ukázalo, že Phill je rovnako zručný kuchár ako ja a tak po zohriatí ryže, ktorú už pripravil v základnom tábore, sme sa len trochu občerstvili a vydali sa na cestu späť.

Po ťarbavom návrate sme zrekapitulovali, že ak bol prvý výstup tak fyzicky náročný, tak sa máme prečo tešiť na tie vyššie.

U mňa sa znova objavil môj neodlučiteľný priateľ herpes, ktorý sa mi v priebehu noci vylial nielen v kútiku pier, ale aj na nose (ten sa mi už predtým tak či tak zlúpal od spálenia slnkom). Utieranie nosa sa mi tak stalo zážitkom plným bolestivých výkrikov a nezdarených pokusov o civilizovaný zovňajšok.

7.Júl 2013

Nasledujúci deň sme mali plán vychutnať si prvý tábor naplno, teda aj s prespaním.

 Ja som zmenil taktiku a tento krát som sa vydal svojím tempom. S Phillom sa stretneme až hore v tábore, pretože táto časť výstupu po skalnatom teréne nie je nebezpečná a každú chvíľu zdravíte ďalších lezcov, takže nemusíme jeden druhého celý čas strážiť. 

Tiež som chcel spraviť pár ďalších propagačných fotiek pre sponzorov a tento krát som nemal taký ťažký balvan na chrbte, aby som musel ísť pomalým tempom.

Opäť nám prialo slnečné počasie a ja som už po 4 hodinách stál v našom prvom tábore. Phill sa došolíchal o niečo neskôr a ihneď unavene padol do stanu. Keďže bolo ešte plno času tak som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť trochu vyššie na našich ďalších kolegov. Tí táborili spolu s ďalšou skupinou Čínskych lezcov o spomínaných 50m vyššie. Prehodil som pár viet so Slovensko-Kanadskými kolegami, spravil pár fotiek a poprechádzal sa po snehovej pláni nad kempom.

Slnko sa pomaly začínalo sfarbovať do červena a tak bol najvyšší čas vrátiť sa do stanu, uvariť večeru a pripraviť vodu na nasledujúci deň. Phill stále ležal na matraci a až po opätovných výzvach sa nakoniec predsa len pustil do varenia a topenia snehu.

Netrvalo dlho a náš stan sa premenil na toxický bunker, v ktorom nás oboch začala bolieť hlava a pri pomyslení na ryžovú večeru „a la“ Phill som takmer uvidel môj obed po druhý krát...

Polo zabalený v spacáku a s čelovkou na hlave som topenie snehu pre čaj na nasledujúci deň musel dokončiť sám.

8.Júl 2013

Bolesti hlavy neprestali ani počas ešte viac mrazivej a prebdenej noci a tak sme sa ráno s veľkými hlavami ako balvany, zbalili čím skôr a zišli späť do základného tábora. Tam sme mali dostatok času na to, aby sme sa vyhriali na slniečku a oddýchli si po zvyšok celého dňa.

"Asi je aj dobre, že túto druhú časť výstupu píšem presne po roku. Máte totiž šťastie, že vás neunudím k smrti opismi nepodstatných zážitkov, na ktoré som už v priebehu roka zabudol...

Táto druhá časť je teda takmer presne na deň písaná o rok neskôr a tak sa vraciam späť do základného tábora..."

Ja som sa uvelebil do plátennej stoličky a  so šálkou čaju, alebo neskôr aj s fľašou piva, ktoré sa od nášho sprievodcu dalo kúpiť za prijateľnú cenu, som takmer zabudol že príde aj zajtrajšok a prípravy naň som nechal až na večer.

Balenie na ďalší deň mi už aj okrem prítmia, strpčoval všade prítomný prach z okolitej zvetranej pôdy a piesku. Jediné miesto, kde vám vietor nevdúval prach do očí a kde ste nemuseli žuvať škrípajúci piesok, bol stan. Tam sa ale nezmestilo všetko a menej potrebná batožina musela ostať v predsienke. Tam zhruba po dvoch dňoch splynula s prostredím a ani ste ju nevideli - zakryla ju totiž vrstva prachu.

9.Júl 2013

Phillove bolesti hlavy neprechádzali a keďže sa cítil stále vyčerpaný, stanovil si ďalší oddychový deň. A tak som sa vybral na výstup do T1-ky (tábor 1) sám. Môj plán bol, že dnes tam aj prespím, aby som sa na nasledujúci deň pokúsil o T2-ku. Potrebovali sme totiž vyniesť do T2 nielen stan a stravu, ale zároveň to bolo aj súčasťou našej výškovej aklimatizácie.

Na stanovanie sme sa vôbec dobre nepripravili. Mali sme len jeden kempovací stan, ktorý sme si len núdzovo kúpili cestou na kopec. Ani zďaleka sa nepodobal na svojho vysokohorského príbuzného a v neposlednom rade bol "made in China". Ja som bol presvedčený, že ho určite odnesie vietor aj so všetkými potravinami a výstrojou, ktoré sme do neho plánovali napráskať. Na spanie sa totiž určite nedal použiť.

Druhý stan sme si požičali za nekresťanské peniaze od vysokohorských vodcov. Na ten sa dalo nielen pozerať, ale určite aj spoľahnúť.

10.Júl 2013

Ráno som musel náš ťažko vybudovaný stan v T1 zbaliť a okolo 8ej ráno som už vyrážal na výstup do T2. Práve medzi T1 a T2 sa nachádza pole s najväčšími ľadovcovými trhlinami a s jedným krátkym lanovým výstupom po ľadovej stene.

V takej vysokej nadmorskej výške (bolo to už nad 5400m) sa dá postupovať len veľmi pomaly. Jednu nohu dáte nanajvýš tesne pred špičku druhej nohy (väčšie kroky som ani nikoho nevidel robiť a veľmi dobre chápem aj prečo...) a to tempom ako v spomalenom filme.

Je to určite aj tým, že vám popri tej všetkej únave chýba ešte aj kyslík v podobe mrazivého vzduchu, ktorý sa celý čas snažíte dýchať rýchlosťou zadychčaného, aspoň pol hodiny bežiaceho psa.

Ostrý a mrazivý vzduch škriabe v krku a vietor sa snaží odviesť aj ten posledný kúsok kyslíka priamo z pred úst. Vyzeralo to akoby ste sa chceli nadýchnuť vystrčený z okna v rýchliku.

Moje postupové tempo bolo 10 krokov dopredu a potom aspoň 20 sekundový oddych opretý o obe paličky. Každé kilo, ktoré ste zobrali do ruksaka, vám uberá neskutočne veľa energie a máte pocit, akoby ste na chrbte niesli celý svoj dom aj s nábytkom.

Ako som sa dostával bližšie k ľadovcovému poľu s trhlinami, tak sa z diaľky začali ku kopcu približovať mraky. O zhruba 20 minút som sa ocitol v temnom, šedivom mraku a v prudkej snehovej búrke. Nechcel som to hneď vzdať, ale ponoril som sa do takého mlieka a do takej šede, že som v niektorých momentoch videl doslova len na koniec mojej lyžiarskej paličky. Bál som sa že zablúdim, pretože predtým prešliapaný chodník zavial za pár minút sneh a ja som dostával čoraz väčší pocit beznádeje a strachu. Vietor so mnou lomcoval a chvíľami ma odhadzoval zo strany na stranu aj s mojím ťažkým ruksakom. A do toho sa mi pridali blesky! V tom bičujúcom snehu som len videl oslnivé záblesky žltého svetla s nepredstaviteľne silným rachotom hromov priamo okolo mňa! Blesky sa začali stupňovať z každej pol minúty na každých 10 sekúnd a v tých chvíľach som bol uprostred mraku a na zasneženej obrovskej pláni úplne sám. Čo viac mohlo pritiahnuť blesk viac ako ja?!

Ľahol som si preto na zem a po bruchu (pretože na chrbte som mal ťažký a veľký ruksak so stanom) som sa začal kĺzať po svahu nadol. Zostupoval som tak rýchlo, ako sa len dalo, ale mrak bol obrovský a ja som prakticky nič nevidel. Zo svahu som sa dostal do menšieho sedla, kde som sa rozhodol zahrabať do snehu veci a zostúpiť dole. V tom sa z hmly vynorili moji dvaja ruský kolegovia zo základného tábora. Tiež vystupovali smerom do T2, ale oni to stále nechceli vzdať a nahovárali mi, že treba chvíľu počkať a búrka pomaly prejde. Uveril som im až po 15tich mrazivých minútach, kedy sa búrka začala naozaj utišovať.

Nasadil som si teda môj ťažký ruksak späť na chrbát a vyrazil som prenasledovať Rusov. Ak som mal tempo dovtedy pomalé, tak teraz sa akoby zastavilo. V priebehu tej búrky totiž nafúkalo od 30 do 50cm nového snehu a chvíľami sme sa doň zabárali až po pás.

Mrak sa pomaly začal zdvíhať a s pribúdajúcim svetlom vo mne rástol aj optimizmus. Zo všetkých síl som sa snažil nestratiť strojovo postupujúcich Rusov predo mnou a skúšal som sa chytiť ich tempa. Na nešťastie pre nich si museli prešľapovať cestu cez úplne čerstvo napadaný sneh, no ja vlečúci sa za nimi som už mohol použiť ich dvojito prešliapané stopy. Musím však napísať, že aj napriek ich priekopníckemu handikapu, som mal čo robiť, aby som im stíhal!

Môj ruksak, v ktorom bol najväčšou príťažou vysokohorský stan, mi úplne vyrážal dych.

Onedlho sme sa dostali pod nie moc vysokú,  ale takmer kolmú ľadovú stenu, po ktorej som to mal vyšplhať s mojím super ťažkým ruksakom a to len s pomocou rúk po lane a opierajúc sa do mojich nepoužiteľných snehúľ. Aj napriek pár "pazúrom", ktoré mali na spodnej časti som sa po ľade šmýkal, akoby som mal na nohách tenisky. V praxi to znamenalo toľko, že po troch metroch veľmi urputného šplhania som sa opäť zošmykol dolu pod stenu. Dva Ruské stroje si zatiaľ chvíľu po výstupe steny oddýchli a začali šliapať ďalej. Ak som nechcel stratiť ich stopu, tak som musel vyliezť stenu čo najrýchlejšie. Rozhodol som sa pre iný postup. Musel som si ale zložiť ruksák, vyzuť snehule, pripevniť ich na ruksak a nasadiť mačky, čo v takejto výške znamená najmenej 10minút. Pri lapaní dychu som si potom priviazal na koniec lana ruksak a po stene som to začal vystupovať bez nadbytočných 25kíl. To sa mi podarilo a na vrchole som potom v sede a v zapretí oboch nôh, vytiahol lanom k sebe aj  môj balvan, z ktorého našťastie nič nevypadlo a tak som sa nemusel vracať opätovne dole.

Celá táto stena ma úplne odrovnala a ja som nemohol lapiť dych. Na oddych, mi ale Rusi nedali žiaden  čas a celkom sa mi už vzdialili. Tak som musel chtiac-nechtiac aj bez menšieho oddychu ihneď vyraziť za nimi.

Ak bol výstup pre mňa doteraz ťažký, tak to po zdolanej stene môžem hovoriť o boji s poslednými silami, ktoré vo mne ešte ostali. Vliekol som sa za nimi tak ako sa dalo a rátal som 7 krokov vpred a 30 sekundový oddych po nich. Tempo, ktoré som musel dodržať, aby som ich nestratil z dohľadu.

Únava sa stupňovala a ja som si nevedel predstaviť, ako to od jednej poobede až do 5tej ešte s nimi potiahnem. A  ako veľmi museli byť vyčerpaní aj oni, keď sa predierali čerstvo napadaným snehom?

O 4tej nám to všetkým konečne došlo a vzdali sme sa dnešného cieľa výnsť až do T2. Rozhodli sme sa prenocovať povedľa trasy.

Rusi boli dvaja a mali všetku potrebnú výbavu, vrátane lopatky na sneh. Ja som musel začať hĺbiť miesto pre stan len rukami a pomáhal som si pritom snehulami (aspoň na niečo boli užitočné).

Po asi trištvrte hodine, keď už mali miesto pripravené na stan, som si od nich lopatku požičal a svoje doterajšie škrabkanie snehu som zrýchlil o polovicu. Bolo to stále vyčerpávajúce a ledva som lapal po kyslíku. Našťastie nebol veľký vietor a ja som postavil svoj stan do dvoch hodín... Rusom sa medzitým vyšmykla asi 4metrová palička od stanu a prepichla čerstvo napadnutý sneh tak rýchlo, že ju už nikdy viac nenašli. Našťastie ich stan držal po kope aj bez tejto jednej paličky.

V stane som sa opäť skoro udusil od variča a výparov z motorového benzínu a tak som tento krát skúsil pokus dovariť jedlo vedľa stanu. Tam mi to ale, dobráčisko vietor zhášal každé dve minúty a navyše odnášal všetko teplo z pod hrnca na kopec... Neostávalo mi nič iné, ako uznať porážku a dýchať výpary z benzínu v stane. Hlava ma bolela už aj bez toho a tak som sa tešil kedy už konečne roztopím posledný hrniec snehu do termosky a kedy po letmej večeri odpadnem spať.

Aby som to trochu objasnil - aj napriek veľkému vyčerpaniu, vám v týchto výškach nechutí vôbec jesť a to ani vaše najobľúbenejšie jedlá! V mojom prípade som z arašid odjedol za celý výstup dokopy len pár zrniek. Kto ma totiž pozná, tak vie ako veľmi som na tejto "droge" závislý a ako veľmi mi teda nechutilo jesť...

 

11. Júl 2013

Ráno som musel opäť zbaliť celý stan a to aj napriek tomu, že mi bolo ľúto premrhaného úsilia na prípravu tohto miesta len na jednu noc.

Avšak moja úloha na tento deň bola dokončiť výstup do druhého tábora, rozložiť tam stan, nechať v ňom stravu a pár vecí a následne zísť úplne dolu do základného tábora.

Keďže mi balenie všetkých vecí a stanu znovu zabralo veľa času, tak sa Rusi medzitým bez stanu zbalili skôr a vyrazili do T2 predo mnou. Počasie bolo pekné a tak som sa za hodinku a pol bol v druhom tábore. Ten som ale prešiel a vyšliapal som to do trochu viac visutého tábora, o nejakých 20 minút vyššie.

Bolo tu už postavených 5 stanov a pokiaľ som chcel k nim pridať aj môj, tak som musel opäť vyhĺbiť miesto. Tento krát som ho musel aj poriadne ukotviť, aby mi ho, za tých pár dní čo s ním stratím kontakt, vietor neodniesol do nenávratna.

Po takejto rozcvičke som si trochu vychutnal vnútro môjho nového príbytku a vybral som sa na cestu po zasnežených bielych pláňach dolu. V noci dosť fúkalo a tak som hľadal cestu po nepoškvrnenom, zasneženom poli v tento deň ako prvý. Aj napriek hlbokému snehu som si snehule po včerajšej skúsenosti radšej neobul. Bolo to obzvlášť aj kvôli tomu, že ma čakal prechod ponad najväčšiu trhlinu v ľadovci. Tam by sa pošmyknutie rovnalo strmým kotrmelcom priamo do bezodného a čierneho pažeráka ľadovca. V mačkách sa mi kráčalo horšie, ale zato oveľa bezpečnejšie.

Nakoniec som sa dostal späť do asi 6 metrového sedla, kde na pravej strane bola ľadovcová trhlina a na druhej strane bolo prudké ľadovcové pole skĺzajúce sa do ďalšej hlbokej trhliny (stačí si vybrať...). Nahor zo sedla však viedla kedysi cestička, ktorá bola teraz zaviata vysokým snehovým previsom. Neostávalo mi nič iné, ako sa vyškriabať hore stenou a začať nado mnou zhadzovať sneh tak, aby som sa mohol prebrodiť cez previs. To všetko bolo treba spraviť čo najšikovnejšie, aby som sa nezošmykol ani do jednej zo spomenutých trhlín po stranách. Našťastie sa mi podarila nedramatická verzia a po bruchu som sa nakoniec vyhupol nad previs. Odtiaľ som už potom komfortne zostúpil až do základného tábora.

12.Júl 2013

Opäť jeden z mojich obľúbených oddychových dní. Tento krát som si ho vychutnával dvojnásobne, lebo to bol posledný oddychový deň pred prvým pokusom o zdolanie celej cesty na samotný vrchol. Preto som ho zasvätil vysedávaniu na slniečku, klábosil som z ostatnými kolegami a večer vychutnal dve pivká. A to až dovtedy, pokiaľ to druhé pivo nebolo tak studené, že sa v ňom začali robiť ľadové škrupinky...

Phill si medzitým tiež dostatočne oddýchol a chystal sa skúsiť vystúpiť do druhého tábora spolu so mnou. Bol plný optimizmu a hovoril o tom, že pokiaľ budeme makať, tak to možno dáme na samý vrchol do dvoch dní...

Neprestávajúce pobolievanie hlavy, herpesy na perách a nose, zapálené hrdlo od studeného vysokohorského vzduchu, spálený nos od ostrého slnka, nechutenstvo do jedla, únava, kašeľ a všeličo ďalšie by sa dalo s trpkosťou zvládnuť, ale snáď najhoršie je nocovanie v chladnom stane. Poriadne si neoddýchnete ani v noci a neustále sa prebúdzate zo zimy, alebo z rachotu stanu, ktorým lomcuje vietor.

Naozaj som toho už mal celkom dosť a prial som si už mať toto všetko za sebou. Konečne sa vrátiť do civilizácie a opäť zaspávať v teplej a mäkkej posteli.

Dnešnú noc som však zaspal v očakávaní prvého pokusu o dobitie vrcholu. Možno sa to naozaj už celé konečne skončí...

13.Júl 2013

Na tento deň som  si do ruksaku dal, ako darček k narodeninám, ďalšie kilá navyše - 4 sklené fľašky piva a kilo orieškov. Do T1-ky sme totiž mali ísť hneď piati a tak som si chcel aspoň s nimi pripomenúť, čo sa stalo pred 38-mi rokmi.

Veľa sme sa však pri tých pivách nezdržali. Niektorým bolo nevoľno a niektorí sa radšej pred zimou zababušili do stanu a venovali sa topeniu snehu do termosiek.

Ja som sa tento krát s Phillom votrel do stanu od Rusov, pretože tí mali našťastie oddychový deň a zostali dole. Náš potravinový stan, ako sme ho nazvali, sa totiž na nocovanie dal použiť asi iba pri letnom kempovaní u jazera. Bol malý, vietor s ním lomcoval, akoby ho mal už-už každú chvíľu odniesť a prefukovalo cezeň, ako cez sito (veď nakoniec to sito aj bolo).

Rusi nás však zachránili od prebdenej noci a my sme sa mohli pokojne vyspať v ich príbytku.

14.Júl 2013

Do T2-ky sme začali šliapať za krásneho počasia. Obidvaja sme pri každom kroku lapali po dychu a s tempom to na Phillove spomínané "dvojdňové dobytie vrcholu" moc nevypadalo. Frflal, že sme si vybrali skratku, kvôli ktorej sa teraz musíme "brodiť" v doslova 5 centimetrovom snehu...

Na ceste do druhého tábora bol už zástup stúpajúcich ľudí a tak som to vyhodnotil, ako bezpečnú akciu a od Philla som sa odtrhol asi po prvej hodine. Počkal som na neho u trhlín, cez ktoré som mu pomohol prejsť a po nich sa naše cesty opäť rozdelili a ja som začal napredovať do T2 sám.

Celú cestu som si pripomínal, že nesmiem zabudnúť vykopať stravu a pár vecí, ktoré som tu pred piatimi dňami zahrabal do snehu, aby som mal menej nesenia tento krát. Bolo to len pár metrov od trasy a tak som začal prehľadávať okolie miesta, kde som ich zhruba nechal. Ale po pol hodine hľadania som usúdil, že veci asi už nikdy nenájdem. Predsa len snehová búrka, ktorá sa tadiaľ prehnala a vietor v priebehu 5 dní, mohli moje veci buď odfúknuť, alebo pochovať do oveľa hlbšieho snehu. No nakoniec, som mal predsa len šťastie a môj cepín narazil do niečoho pevného pod snehom. Tak som si do môjho už dosť ťažkého batohu musel pridať ešte ďalšiu záťaž.

V T2-ke som sa našťastie mohol stále zvítať s našim stanom a našiel som tu aj ďalších kolegov zo základného tábora - Nemca Kristophera a Kanadského Slováka Stana. S nimi som si dal v stane čaj a prehodil pár slov.

Phill sa však stále neukazoval ani po dvoch hodinách a neodpovedal ani na moje smsky. Rozhodol som sa teda zísť do 50m nižšieho tábora a zistiť či neostal tam. Neozýval sa ani na výkriky po tábore (zo stanu by ich určite počul) a tak som sa vrátil späť sám s výčitkami svedomia. Vyčítal som si, že som nešiel celý čas s ním a že možno práve kvôli mne hore nevyšiel.

Nasledovalo klasické topenie snehu do termosiek a onedlho som už vychrapoval, až do ďalšieho náročného dňa.

15.Júl 2013

Včera večer sa Phill konečne ozval. V požičaných topánkach (pôvodne sa na vrchol chystal vyliezť s turistickými topánkami) si zlomil malíček a už dnes ide do nemocnice do najbližšieho mesta. Znamená to, že sa určite s horou lúči a vracia sa späť do civilizácie.

Ja som sa od civilizácie, naopak vzďaľoval. Čakal ma najvyšší, tretí tábor, pár strmších výstupov a prechod pomedzi vzdialenejšie trhliny v ľadovci. Vystupoval som úplne sám a po niekoľkých hodinách ma zahalil mrak. Našťastie nepriniesol búrku, ale len poletujúci sneh a hmlu, ktorá mi ale, v krátkych útržkoch, dovolila uvidieť stopy po lezcoch schádzajúcich dole.

Od niektorých som sa dozvedel, že to dnes ráno dalo na vrchol pár ľudí, čo ma úprimne povzbudilo a vlialo svetlú nádej v tejto šedivej hmle.

Po celodennom, jednotvárnom a vyčerpávajúcom šliapaní, sa mi konečne z hmly vynoril tretí tábor. Asi dvesto metrov ďalej od neho som uvidel aj  ďalšie stany a keďže som bol na tom časovo dobre, tak som sa rozhodol, že to vyšliapem až k tým vyšším. Mrak sa začal postupne trhať a tak som k nim došiel už za slnečného počasia. Náš požičaný stan ostal dole v T2-ke, lebo mi jeden vodca prisľúbil, že v treťom tábore sú ich stany a v jednom určite budem môcť prespať. Nenašiel som tu nikoho a tak som si vybral jeden zo stanov, kde som sa zložil a najedol môjho najobľúbenejšieho jedla - slaniny a zamrznutého vajca na tvrdo, s trochou polystyrénového chleba.

Naozaj som si tento môj oddych užíval, pretože som dosiahol už posledný tábor a čakal ma už "len" výstup na vrchol.

O piatej popoludní som si už-už líhal spať, keď sa k stanom priblížili hlasy a na mojom stane sa začal otvárať zips. Bola to skupina Čínskych lezcov s vodcami, ktorý ma zo stanu začali vyhadzovať. Ja som sa bránil, že mi jeden stan bol sľúbený od vodcu v základnom tábore a že si to kľudne môžu overiť zo zdola. Môj sľubovateľ však z tábora medzitým odišiel niekam späť do civilizácie a nedalo sa s ním spojiť. Ani za svet sa mi nechcelo znovu baliť, obúvať zamrznuté topánky a nasadzovať si znova všetku výstroj, ale i napriek už takmer hádke (zaujímavé ako sa môžeme pohádať aj napriek rozdielnym jazykom) som sa musel zo stanu vysťahovať. A tak som sa čo najrýchlejšie nasúkal späť do oblečenia, zbalil už rozbalený a vyhriaty spacák, nahádzal všetko do ruksaka, nasadil mačky a naštvaný na nespoľahlivého vodcu z dola, som spupne zostupoval do nižších stanov. Celú cestu som dúfal, že tam aspoň nejaké miesto na prenocovanie nájdem. Našťastie boli všetky stany prázdne a to až na jeden, v ktorom som ku môjmu prekvapeniu našiel nemeckého kolegu Kristophera. Ten sa rozhodol, že to nakoniec skúsi dať na vrchol tiež.

Ešte viac unavený aj z nezmyselného presunu ku koncu tohto dňa, som na dôvažok musel trochu jeden stan vyhrabať zo snehu, trochu v ňom upratať naskladané kyslíkové bomby a odkvacol som hneď vedľa nich.

Ešte pred spaním som však musel roztopiť sneh na zajtrajší deň. Našťastie mi už tento krát nehrozila otrava toxickým plynom z variča na motorový benzín, ale som si zo základného tábora požičal varič na plyn. Moje zapaľovače stály za hovno - jeden sa zasekol s kamienkom a druhý nevydával dostatočne veľa plynu. Skúšal som teda skombinovať obe funkcie dokopy a trápil som sa dobrých 20minút, pokiaľ som usúdil, že oheň z tohto haraburdia nedostanem. Schválne si niekedy skúste vo veľkej zime šachovať s dvoma zapaľovačmi, keď máte úplne zmrznuté ruky a ešte k tomu treba pustiť plyn na variči... Nakoniec som to vzdal a išiel som si požičať zapaľovač od Christophera. Ten mi s ochotou požičal svoj funkčný a tak som mohol stopiť toľko snehu, koľko som potreboval do obidvoch termosiek.

Aby toho dnes nebolo málo tak nakoniec z toho bola len jedna termoska, lebo druhý hrniec sa mi opäť podarilo z variča zhodiť... Nebolo to po prvý krát čo sa mi toto efektné číslo v stane podarilo. Nedalo sa nič robiť a musel som s lyžičkou vyčrpkať vodu von, ktorá medzitým na dne stanu vytvorila efektnú, polo zamrznutú mláku. S rozhodnutím, že na dnes stačilo som sa nasúkal späť do polo mokrého spacáka a s bolesťami hlavy a vo veľkej zime som sa pokúšal zaspať. Zajtra ráno musím ešte stopiť sneh pre druhú termosku.

Tú prvú termosku, ako aj čelovku, mobil a baterku z foťáku som natlačil ku mne do spacáku, aby som svojím teplom všetko ochránil pred mrazom. To znie síce bystro, ale v praxi to znamená, že vám v spacáku neostane veľa miesta a nemôžete meniť polohy, lebo sa stále niečo ocitne pod vami.. Spánok sa tak v kukle stáva viac menej prebdením v jednej polohe, pri ktorej vám bude skôr či neskôr zima. Ja som si niekoľko hodín spánku uchytil až nad ránom.

16. Júl 2013

V noci ma viac krát prebudil silnejúci vietor, ktorý lomcoval so stanom a nastreľoval spŕšky snehu priamo na steny stanu. Navyše sa mi podarilo normálne zaspať len nad ránom, tak sa mi teraz ráno z ako tak teplého spacáku vykopať rozhodne nechcelo. Rozhodol som sa teda, že bude lepšie, ak si dám tento deň oddych a na vrchol to skúsim až deň nasledujúci .

Zobudil ma však Christoph, ktorý si pýtal späť zapaľovač a ten bol rozhodnutý isť na vrchol už dnes. Vraj je počasie vonku v pohode a stačí, keď sa o tom presvedčím aspoň vystrčením hlavy zo stanu. A tak som moc nechtiac, musel presvedčiť aj moju ľahostajnosť, lenivosť a apatiu a začal som sa baliť aj ja. Môj prvý pokus o výstup na vrchol mal začať naozaj dnes.

I jednoduchá príprava je v tejto nadmorskej výške a pri takomto mraze, zhruba dvojhodinová. Toľko totiž trvá pokiaľ sa zadychčaný pri každom menšom pohybe oblečiete do nespočetne veľa vrstiev, zbalíte všetko potrebné do ruksaku a nasúkate sa do zamrznutej výstroje a topánok.

Za Christopherom som vyrazil s asi polhodinovým mankom. Ten sa snažil dobehnúť skupinu lezcov, ktorý ma vyhodili včera zo stanu a ja som sa snažil dobehnúť jeho.

Prvých 45 minút som musel obetovať  tomu, aby som sa dostal k stanom, z ktorých som musel včera nedobrovoľne odísť (pritom je to len asi 300 metrov chôdze...).

Stíhanie Christophera nebolo vôbec ľahké. Nahodil veľmi vysoké tempo a ja som takmer vypľul dušu, len aby som za ním udržal zhruba ten istý polhodinový odstup. Povrch snehu sa zmenil na ľadovú škrupinu, ktorá bola tvrdá doslova ako betón. Nájsť stopy po Christopherových lyžiach (išiel totiž na skialpoch), alebo nájsť stopy po mačkách od skupiny lezcov pred ním bolo takmer nemožné.

Napriek tomu som postupne vyšiel na brucho kopca, kde som začal stretávať prvých odpadlíkov z prvej skupiny lezcov. Poniektorí to už ďalej nedali a vracali sa späť.

Pri postupovaní takýmto rýchlim sa mi frekvencia dychu až neuveriteľne zrýchlila. Teraz to už boli len chvatné, útržkovité nádychy s extrémne rýchlou frekvenciou. Vyzeralo to, akoby ste pol hodiny rýchlo bežali a potom z tmy na vás niekto vyskočil - ste veľmi udychčaní, ale zo šoku stratíte dych a nemôžete ho znova polapiť.

Po niekoľkohodinovom výstupe v krásnom, ale už aj veternom slnečnom počasí som zahliadol v diaľke predo mnou skalnatý kopček. Niečo, čomu som tu hore nechápal. Ako to, že nebol pokrytý snehom?! Až keď som uvidel pri ňom stáť Christophera a zobúvať si lyže, až vtedy som pochopil, že ten kopček je môj vytúžený vrchol... Vyhŕkli mi do očí slzy a ja som si pre seba opätovne a polohlasne opakoval "Ja som to dokázal, ja som to dokázal... To nie je možné...". 

Bolo len 12:30 poobede a od vrcholu ma delilo už len 5minút chôdze (teda asi 30metrov po zmrznutom, ale rovinatom snehu). Najskôr som zagratuloval a objal Christophera a potom som, za dosť silného vetra a pri -37°C, vystúpil aj na samotný vrchol. Odtiaľ som si pomaly obzeral všetku tú bielu zasneženú krásu navôkol, ako aj oblaky pod nami, z ktorých vyčnievali vrchole kopcov ako ihlice.

S Christopherom sme sa navzájom vyfotili (nanešťastie tu nikto iný nebol, kto by nás spolu vyfotil) a Christoph mi spravil ešte navyše fotky s propagačným plagátikom pre sponzora. Potom sa vybral na zostup, ale ja som tu ešte chvíľku zostal dlhšie.

I napriek mrazivému vetru a veľkej zime som si tento moment chcel vychutnať čo najviac. Môj životný vrchol sa stal v tej chvíli skutočnosťou, ktorú som si ani moc neuvedomoval. Všetka tá krása navôkol sa ma popravde zmocňovala len postupne a bez väčších emócií. Ako keď dosiahnete veľmi dlho vybojovaný úspech a po chvíľke radosti zrazu cítite prázdnotu.

Ja som však moju radosť ešte preciťoval aj pri zostupe nadol. Až teraz som si vychutnával okolie, krásne slnečné počasie a pohľady, ktoré sa mi naskytovali. K tomu všetkému som bol po celý čas výstupu otočený chrbtom. Teraz som mal dostatok času aj na fotenie a tak som foťák vyťahoval z pod bundy priveľmi často.

Do tretieho tábora som zostúpil pomerne rýchlo a so skoro už odchádzajúcim Christopherom som sa ešte stačil rozlúčiť pred jeho cestou dole. Pomaly som sa zbalil aj ja a práve vo chvíli, keď som sa už-už chystal odísť, ku mne dorazili aj moji dvaja ruský kamaráti. Tí boli na výstupe smerom hore s jednodňovým odstupom a mali plno zvedavých otázok. Po pár spoločných foto som začal zostupovať do T2-ky aj ja. Tam sa môj dnešný úspešný deň končil.

17.Júl 2013

Po celkom dobre prespatej noci ma už pri obliekaní výstroje, úplne prebral problém zo zipsom na topánkach. 

Najdrahšia časť výbavy na tento výstup, ma teraz úplne sklamala. Zips na topánkach sa jednoducho rozpojil a ostal otvorený aj napriek tomu, že bežec už bol na druhej strane. Keď sa vám toto stane vo výške 6200m, tak môžete takmer s istotou počítať s omrzlinami. Skúšal som bežec vrátiť po roztvorenom zipse späť do východiskovej polohy, ale bežec sa tvrdohlavo bránil a nechcel sa ani pohnúť. Až na nejaký 10-ty pokus sa mi to konečne podarilo, no aj tak som tŕpol pri celom zostupe, že sa mi zips opäť otvorí a ja si z hory neprinesiem len životný úspech, ale aj krásne omrzliny..a to ak vôbec zostúpim. Pritom práve tieto lezecké topánky boli najdrahšou súčasťou výstroja a stáli až 450,- Eur.

Našťastie sa už nič také nestalo a pri zostupe do prvého tábora som  si namiesto omrzlín mohol užívať len krásnu okolitú scenériu, ktorú som pri pachtení nahor s úspechom prehliadal.

Cestou som si stihol pofotiť aj odpadky, ktoré tu ostali v tábore po Čínskych lezcoch. Ani tu si neuvedomia, že sú uprostred hôr a nie v Čínskych reštauráciách, kde všetky odpadky a zvyšky jedál hádžu priamo na podlahu (tento zvyk ma u Číňanov znechucuje až dodnes). 

V našom provizórnom stane som našiel nielen veľa jedla, výstroje a fľašiek od piva, ale aj bonus od Philla - jeho pár vecí, ktoré mi tu nechal na znesenie... Nech som premýšľal ako sa len dalo, neostávalo mi nič iné ako sa sem, aj napriek únave, vrátiť po zvyšok vecí zajtra.

Po krátkom občerstvení som si teda naložil na plecia čo sa dalo a zostúpil som do základného tábora.

Základný tábor sa stáva pri takýchto výstupoch vaším druhým domovom. Aj napriek tomu, že stále spíte v mrazivom stane a ste v relatívne vysokej nadmorskej výške, stále tu čaká na vás kuchár s horúcim čajom a naozaj až neuveriteľne chutným jedlom. Ja som pri zostupe myslel najviac na to, akú sprostosť sme urobili, keď sme chceli ušetriť pár Eur a rozhodli sme sa, že si budeme variť sami. Nielen, že sa jednotvárna strava stáva pre vás utrpením, ale nemáte sa na čo ani tešiť a tak sa základný tábor stáva len ďalším nocľažiskom. Na moje príjemné prekvapenie, ma však sprievodca privítal s teplým a chutným obedom.  Zvítal som sa so všetkými kolegami v tábore a usadol som k svojej odmene, ktorú som si naozaj vychutnal!

Christopher to teda zišiel z vrcholu za jeden deň a dorazil už včera za tmy. A tak sa v našom tábore stihol dnes ráno stretnúť aj s chlapíkom Aronom Ralstonom, o ktorom natočili film "127 hodín" a ktorý sa bez jednej ruky tento krát pokúšal zdolať ten istý vrchol čo my.

18.Júl 2013

Moja posledná nevďačná úloha bola výnsť naspäť do T1-ky a zniesť odtiaľ veci, ktoré tam ešte ostali. 

Nechcelo sa mi tam ísť nielen kvôli únave, ale taktiež kvôli omrzlinám palcov na nohách, ktoré som si doniesol pravdepodobne z vrcholu. Až do včerajšieho dňa som pokladal bolesť palcov za daň zo zostupu, kedy palce narážajú na špicu topánky. Až tu v základnom tábore som však zistil, že sa jedná o omrzliny. Hovorí sa, že pokiaľ ich už raz dostanete, tak sa objavia veľmi ľahko znova. Ja som si toto dedičstvo priniesol z jedného zimného bivaku v Nízkych Tatrách.

Pochopiteľne ma najviac boleli pri schádzaní dole svahom. Každý krok bol masochistickým gestom, pri ktorom som si uvedomoval, že v takomto stave by som nemal vôbec kráčať, nie to ešte liezť kopce. S omrzlinami sa totiž neodporúča vôbec chodiť,  lebo sa tým postihnuté tkanivo ešte viac ničí.

Bol to však môj posledný výstup na horu a tak som si ešte pomaličky skúšal vychutnať každý pohľad zhora. Ešte naposledy som sa priamo z provizórneho stanu v T1-ke nadchol krásnymi výhľadmi a znova s plným ruksákom som to pomaličky zliezol až dole do základného tábora.

Našu potravinovú zásobu sme trochu precenili a mne ostávala ešte strava na prinajmenšom ďalšie 4 týždne. Niečo som teda rozdal tamojším deťom, niečo ich rodinám a niečo som sa pokúsil predať kuchárom. Tí si však zobrali len ryžu, lebo iných potravín sa báli kvôli dodržaniu moslimského zvyku, nejesť nič čo súvisí s bravčovým mäsom. Napriek tomu mi stále ostávalo veľa konzerv mäsa a omáčok. No a keďže som domov mal letieť, tak som nemal na výber nič iné, ako to celé skúsiť poslať poštou na moju Čínsku adresu.

Zbalil som si teda všetky veci čo som mohol a na druhý deň som sa spolu aj s ďalšími troma kolegami z kempu, vrátil do štyri hodiny vzdialeného tábora s betónovými jurtami.  Tu nás už vyzdvihol malý autobus a šesť hodín nás vliekol po hrboľatej, ale pritom spomienkovej a krásne dramatickej ceste do najbližšieho väčšieho mesta Kashgár. Tam som zložil moje utrasené kosti v príjemnom hosteli a večer som ešte stihol chutnú, rozlúčkovú večeru aj s ostatnými kolegami z tábora. Krátko po nej som si dychtivo vychutnal civilizovanú sprchu a tak dlho očakávanú mäkkú posteľ.

PS: Ďakujem všetkým, ktorí sledovali môj výstup a podporovali ma v ňom!!

Môj ďalší plán je výnsť v roku 2015 na osemtisícovku...uvidím, ako sa mi to finančne podarí zorganizovať a pokiaľ sa to stane reálne, tak môžete opäť očakávať ďalšie príbehy... Dovtedy ahojte! :-)