Sunday, 1 September 2013

VÝSTUP NA VRCHOL - časť prvá

Keď nejde hora k Mohamedovi, musí Mohamed k hore

Taxikár neodišiel hneď preč, ale zostal stáť pri aute a zvedavo sa pozeral, ako to zvládnem.
Najskôr som si nasadil ťažký 40 litrový ruksak plný konzerv a jedla na plecia, ale zo strany hrudníka. Potom som si nasadil napráskaný sedemdesiat litrový ruksak na chrbát a tak som zaistil popruhy predného ruksaku, aby sa mi nešmýkali z pliec. Pretože bol ťažký musel som si zapnúť aj bedrový pás tesne nad bedrovou taštičkou, v ktorej som mal všetky peniaze, doklady a pas. Následne som posadil druhý 40l ruksak na vrch obrovského kufra s kolieskami a zároveň som druhou rukou začal ťahať cestovnú tašku (tiež na kolieskach) popri sebe druhou rukou.
Už spotený len z nakladania vecí na seba, som sa dotiahol ku vchodu železničnej stanice, kde ma po skontrolovaní lístku a pasu čakala kontrola batožiny skenerom.  Musel som teda opäť zložiť všetku moju batožinu späť na zem, vložiť všetko na pás skenera a následne vyzdvihnúť 5 veľkých batožín na druhej strane (jednu malú tašku s jedlom do vlaku ani nespomínam) a zopakovať celú nakladaciu procedúru znova.
Už hneď tu sa mi pod ťarchou cestovnej tašky zlomila rukoväť a tak som ju už nemohol popri sebe ťahať, ale musel som ju niesť v ruke. Ešte že kufor odolával svojej ťarche, lebo zaseknutie čo i jedného kolieska by ma odsúdil na „dvojcestné presuny“ s kufrom 15m dopredu a potom späť po zvyšok batožiny.
 
Nikdy by som si nepomyslel, že týždne fyzickej prípravy sú takmer ničím v porovnaní s náročnosťou cestovných príprav, hľadaním sponzorov, vybavovaním lezeckého povolenia, nájdením poisťovne, ktorá poistí vysokohorský výstup aj do 7500m a nákupom vysokohorskej výstroje. A skúste toto všetko vybaviť v krajine, kde nehovoríte ich jazykom, nerozumiete ich písmu ani za mak a po anglicky hovorí iba zázračný Číňan.

Cesta vlakom bola zaujímavá snáď iba tým, že trvala tri a pol dňa.
Čo bolo ale určite zaujímavejšie, boli prestupy. Vystúpiť a nastúpiť s piatimi veľkými ruksakmi z vlaku a na vlak je zážitok sám o sebe. Nedá sa to samozrejme zvládnuť na jeden krát, ale zároveň nechcete stratiť z dohľadu ani ruksak, ktorý ste už z vlaku vyložili. No a medzitým sa popri vás už tlačí do vlaku minimálne desať nedočkavých Číňanov.
Stanice sú organizované tak, aby neumožnili prespávať bezdomovcom. No a tak vás východy z vlaku vždy vyvedú priamo pred stanicu bez toho, aby ste prešli čakacou halou. V mojom prípade to znamenalo zísť schodmi do podchodu, prejsť 40 metrovým podchodom k ďalšiemu schodisku, po ktorého vyšplhaní s kufrom v závese som sa vždy ocitol pred stanicou. A znova späť do stanice schodiskom na druhé poschodie, kde vám skontrolujú lístok, pas, preskenujú batožinu a nechajú čakať v čakárni s ďalšími stovkami podobných spolu-utrpiteľov. A to všetko korunované tým, že váš ďalší vlak je pristavený k druhému nástupišťu, ku ktorému sa musíte dostať opäť len podchodom...

Najzaujímavejšou časťou cestovania vlakom bola tá, pri ktorej som cestoval vo vozni na sedenie.

Kvôli meškaniu vlaku som si totiž musel kúpiť lístok na iný vlak, ale keďže to bolo len tesne pred odchodom vlaku tak mi ostala len jediná možnosť a to cestovať vozňom na sedenie.
 V Číne sú totiž štyri druhy lístkov na vlak – na státie, na sedenie, otvorené ležadlové kupé so šiestimi lôžkami a komfortné, uzamykateľné, ležadlové kupé pre štyroch cestujúcich (cestovať jedným vlakom môžete totiž aj viac ako tri dni).
Stáť sa môže iba vo vozni so sedačkami a keďže sú lístky na státie veľmi lacné, sú práve tieto vozne vždy preplnené ľuďmi, ktorí cestujú na kratšie vzdialenosti. To som si uvedomil, až keď sa otvorili dvere vlaku na nástupišti a ľudia takmer z vozňa povypadávali. Asi rovnako sa podivili aj oni na mne, keď ma uvideli s obrovským kufrom a štyrmi ďalšími batohmi. Nahádzal som veci medzi nich, kufor s ruksakom som nechal stáť medzi nimi a začal som postupne váľať všetkých ľudí, medzi ktorými som si kliesnil cestu k môjmu sedadlu. Tam na mojom sedadle sedel otec s malým synkom na kolenách, pri ňom natlačený dvaja sediaci študenti , oproti nim sedela spiaca pani s taškami na kolenách, vedľa nej sedela ďalšia študentka a medzi nimi bolo asi 4 ročné dieťa. Na dôvažok ešte jeden pán stál medzi sedačkami a opieral sa o stolík. To všetko korunovali všade položené rôzne motúzmi previazané škatule, veľké cestovné pruhované tašky a ďalšie kufre, ktoré sa už nevošli do police nad sedadlami...
Ja som si nemal ani kde zložiť svoj obrovský ruksak a tak som len požiadal o jedno sedadlo (jednoducho som im ukázal lístok a oni mi ochotne uvoľnili jedno miesto) a naň som poukladal môj veľký ruksak, menší ruksak a cestovnú tašku som zakliesnil pod sedadlo. Následne som sa opäť predieral späť pomedzi dav a kliesnil som si cestu k môjmu zabudnutému veľkému kufru so 40litrovým ruksakom. Pritom som rozmýšľal či sa mi táto cesta oplatí keď vlastne ten kufor nebudem mať ani kde položiť keď sa k môjmu miestu vrátim. Keď som už postúpal po nohách všetkým v okolí stojacim Číňanom  a pováľal som rovnaký počet ľudí ako pred tým, tak som sa s obrovským kufrom vrátil späť a ostal som tam s ním v rukách nad sedadlom bezradne stáť.
Vtedy akoby zázrakom stojaci pán celou svojou mušou váhou zatlačil kufre na policiach na jednu a potom na druhú stranu, tak že mi urobil úzku škáru, do ktorej som s námahou vyložil ťažký kufor a spolu s jeho pomocou sme ho tam poriadne zatlačili (myslím, že pri tom museli vypadnúť aspoň ďalšie dva kufre po oboch stranách dlhého vozňa).
A takto stojaci pri taškách na sedadle, som prestál svojich šesť hodín cesty. Čakal ma však ďalší prestup do ležadlového vozňa na tom istom vlaku (prosím nepýtajte sa prečo som to mal tak komplikované, lebo vysvetľovanie by zabralo ďalšiu pol stranu a to ani neviem, či by som to vysvetlil dostatočne jasne...).
 A tak po šiestich hodinách som si musel kliesniť cestu preplneným vozňom späť k dverám vozňa a to snáď ešte plnším, ako pri nastupovaní. To všetko opäť na dva krát s vracaním sa po veľký kufor. Keď ma už konečne vozeň vypľul na nástupište a ja som doplnil všetku moju batožinu, rýchlo som všetko naložil na seba a pustil som sa do behu. Lepšie povedané, pustil som sa do polo-klusu, keď som sa musel predierať pomedzi ľudí ťahajúc kufor za sebou a narážajúc cestovnou taškou do nôh ďalších stoviek ľudí nastupujúcich do vlaku. Nanešťastie, Číňania sa na vás budú veľmi zvedavo pozerať, ale žiaľ ostanú pri tom prikovaní k zemi a neuhnú sa vám ani o 10 centimetrov (takúto skúsenosť mám nielen z tohto nástupišťového presunu, ale aj z iných miest v Číne).

Vlaky sú v Číne veľmi dlhé, aby nabrali čo najviac ľudí a tak nie je nezvyčajné vidieť aj 32 vozňový vlak (prepočítajte si to povedzme na 20m dlhý vozeň ) a tak som musel svoj beh cez prekážky k začiatku vlaku zvládnuť čo najskôr, aby mi vlak medzitým neušiel. Vystresovaný, spotený a unavený som sa nakoniec predsa len dopotácal k môjmu ležadlovému vozňu.

Po takomto zážitku z vlakov sa mi pripadalo ďalšie cestovanie hračkou a nikto mi neveril, že sa mi zdalo dokonca luxusné! Veď všetku batožinu som už na sebe ťahal nanajvýš 150 metrov a aj to po rovine.. :-)

S mojím lezeckým partnerom Philom (očividne bol nabalený menej ako ja) som sa stretol na stanici v druhom najväčšom meste provincie Kashgar. 
Trochu nás desili všade prítomný vojaci so samopalmi (hlavne po smutnej novinke o zastrelených horolezcoch v Pakistane), ale to bolo kvôli protestom, ktoré sa tam udiali tesne pred nami, na podporu odtrhnutia provincie od samotnej Číny.
A tak tam Čínska vláda poslala armádu.

Odtiaľ nás už ale vyzdvihli  organizátori expedície, cez ktorých sme si vybavovali povolenie na výstup a ubytovanie v základnom tábore pod horou.
Asi päť hodinová, epická cesta pomedzi kaňony s krásnymi zasneženými štítmi z nás v mini autobuse vytriasla všetok pred-expedičný stres a s hlavami jasnými a sviežimi, ako vysokohorský vzduch okolo nás, sme sa ocitli pri betónových jurtách priamo pod horou.
Muztagh Ata, náš lezecký cieľ, nás vítal odený do oranžového svetla zapadajúceho slnka. Krajší výhľad sme si na privítanie nemohli priať.

 
V DRUHEJ ČASTI:
-              o omrznutom nose a prstoch na nohách
-              o zlomenom malíčku
-              o plazení sa pomedzi blesky v snehovej búrke
-              o boji o stan v najvyššom tábore

..a o všeličom inom, ale tiež o dosiahnutí vrcholu v mínus 37°C


Viac fotiek na:
http://zdengo.rajce.net/POD_KOPCOM_on_the_way








 

17-07-2013 Back in the Base camp


Nakoniec som to zvládol aj späť do základného tábora aj s malými omrzlinami na palcoch ruky a na nohách. Môja expedícia je u konca - musím sa ale ešte vrátiť do Prvého tábora aby som odtiaľ zniesol aj posledné veci, ktoré bolo dnes až príliš ťažké zobrať na jeden krát. Nebude to ale až také ľahké s mojími na čierno omrznutými palcami na nohách...
Všetkým ďakujem za podporu! Celý príbeh napíšem sem už čoskoro...

16-07-2013 Stal sa zázrak

Dnes o 12:50 sa stal zázrak a ja som prekonal samého seba! Moje nohy spočinuli na samotnom vrchole  (7549m) ale totálne sa triasli od vyčerpania! Stále nechápem ako som to dokázal. Teraz prespávam v Druhom tábore a zajtra chcem zísť v zdrví až úplne dole, do základného tábora.

15-07-2013 Tretí tábor (6800m)

Dnes som zvládol vystúpiť do Tretieho tábora čo je opäť môj osobný rekord! Jediným zlým zážitkom dnešného dňa bolo, že som sa ubytoval v nesprávnom stane (kamarát mi sľúbil stan ale nevedel som ktorý to z tých siedmich je) a tak ma z jedného v podvečer vyhodila jedna Čínska expedícia. Nakoniec prespávam v tom správnom a môžem sa trošku vyspať pred finálnym pokusom o samý vrchol!

14-07-2013 Po druhý krát v druhom tábore

Po veľmi náročnom výstupe v snehu a ľade idem dnes prespať v 6200m. Našťastie som našiel stan tam, kde som ho pred pár dňami rozložil a tak si môžem "výchutnať" noc bez chladného vetra. Môj spolulezec si zlomil malíček a musel sa vrátiť späť do základného tábora. Zajtra sa však vyberiem do Tretieho tábora spolu s iným lezcom a tak dúfam, že nám počasie bude priať!

13-07-2013 A ide sa na to!

12-07-2013
Posledné prípravy pred pokusom o výstup na celý kopec a samotný vrch! A samozrejme super oddychový deň s čajom v ruke a rozprávaním sa s ostatnými členmi v tábore. Paráda...:)


13-07-2013
A začalo sa šplhanie až na samý vrchol! Dnes to bolo do Prvého tábora kde som vyniesol aj pár pív a nejaké kilo orieškou aby som s ostatnými trochu oslávil moje narodeniny. Po mznúcej noci v stane mám na pláne výnsť do Druhého tábora a len dúfam, že mi bude priať počasie a budem potom môcť osláviť aj šťastný návrat späť!

11-07-2013 Druhý tábor

10-07-2013
Dnes som dosiahol najväčšiu výšku v mojom živote! Stále som nevystúpil ku Druhému táboru ale som vo výške 6080m. A to som naozaj makal celých 10 hodín v hlbokom snehu ale musím napísať, že moji dvaja ruský spolulezci mi veľmi pomohli tým že mi predšlapali cestu až k tomuto provizórnemu táboru.


11-07-2013
Konečne v Druhom tábore (6200m)! Ráno som sem preniesol stan zo včerajšieho provizórneho tábora a potom som opäť zostúpil až späť do základného. Zajtra je oddychový deň! Hurá!

Saturday, 31 August 2013

09-07-2013 Základný a Prvý tábor

08-07-2013
Toto ráno som si otestoval cestu do Druhého tábora ale len do polovice. Naozaj to bolo veľmi namáhavé a totálne unavený som sa vrátil dnes späť do základného tábora kde dnešnú noc aj prespím.

09-07-2013
Dnes som sa vyšplhal späť do Prvého tábora a zajtra chcem vystúpiť do Druhého kde sa pokúsim aj prespať. Cesta z Prvého do Druhého tábora je pravdepodobne najnebezpečnejšia kvôli trhlinám v ľadovcoch...a ako som sa včera presvedčil, aj veľmi, veľmi vyčerpávajúca!

07-07-2013 Prespanie v 5400m

Posledná noc v Prvom tábore (5400m) bola asi najhoršou nocou akú som v stane doteraz strávil. Myslím, že som mal malú horúčku, bolela ma hlava a spal som iba pár hodín (možno s časti aj kvôli tomu že sme varili na variči normálnym benzínom a to priamo v stane...).

06-07-2013 Prvý tábor po prvý krát

Dnešný výstup do Prvého tábora bol oveľa ťažší ako sme čakali! Zrejme to má aj na svedomí môj asi 30kg ruksak. Nakoniec sme to ale dali a postavený stan nás už čaká na zajtrajšie prespatie. My sme ale späť v základnom tábore kde nás čaká zaslúžený spánok.

05-07-2013 Oddychový deň v základnom tábore

Oddychové dni pri lezení na kopce budem asi vždy milovať :) Veľmi som si ho užil s popíjaním čajíku a kochaním sa prekrásnymi výhľadmi. Zajtra nás už ale čaká Tábor 1, ktorý je vo výške 5400m. Držte nám palce!

04-07-2013 Základný tábor

Nakoniec som sa dostal do základného tábora! Celkom rýchly presun do takejto nadmorskej výšky (4500m) znamenal nevoľnosť u niektorých členov týmu ale nás čaká oddychový, aklimatizačný deň zajtra a určite si ho po všetkom strese užijem...život je krásny :)

03-07-2013 Subashi - konečne pod horou

Stále sme nedorazili do základného tábora, ale už sme veľmi, veľmi blízko. Máme krásne výhľady na horu a snáď zajtra dorazíme do tábora. Naša skupina je nakoniec poskladaná s Rusou, Nemcov a dokonca dvoch Slovákov (už Kanadských Slovákov). Svet je malý...a už teraz aj oveľa príjemnejší :)

02-07-2013 Už v Kashi

Konečne som dorazil do Kashi a tu som sa aj po prvý krat stretol s Philom, mojím lezeckým partnerom. Nejaké posledné nákupy a sme pripravení na presun pod Muztagh Ata! Kedže sme našli iba jediný turistický obchod v celom meste tak sme museli kupiť čo bolo - malý stan iba na stravu a nejaký varič na lieh... Dúfame, že počasie ostane také dobré ako doteraz...

30-06-2013 Cesta vlakom začala!

Tak sa to začalo! Už som na trojdňovej ceste vlakom do Kashgaru. Ak vlaky nebudú meškať a ja chytím všetky spojenia, budem v cieľi v utorok naobed! Najviac som zvedavý na to ako budem prestupovať z vlaku na vlak s troma ruksakmi, jedným obrovským kufrom a jednou cestovnou taškou na kolieskach. Určite vám dám vedieť ako to zvládam...

Tuesday, 9 July 2013

Docasne spravy - priebeh lezenia

Docasne (pocas vystupu na par tyzdnov) mozete denno-denne sledovat moje lezenie na Muztagh Ata pod Anglickou vlajkou v Anglictine   :)  

Saturday, 15 June 2013

Príbeh 07: Tréningový víkend V



Tento výlet by som to nemal  nazývať víkendovým, ale presnejší názov by bol “dvojdňové blúznenie pod horúcim slnkom”.
V Číne sa štátne sviatky oslavujú presne v ten deň, na ktorý pripadnú – čiže tak, ako u nás. Čo je ale rozdielne je to, že k sviatkom vždy presunú víkend. Tento krát oslavovali  sviatok tzv. “Dračej lode” a ten pripadol na stredu. Víkend tak presunuli na pondelok a utorok pred festivalom a my sme teda museli robiť  7 dní v kuse, aby sme potom mohli mať troj-dňové voľno.
Prvý deň voľna lialo ako z krhly a tak som nevyhnal ani psa a ani seba. A to aj napriek tomu, že som plánoval niekoľkodňový výlet do hôr. Niekoľkodňový plán však ostal a ja som na plno využil oba zostávajúce  dva dni.

Už pri predchádzajúcich urputných hľadaniach vhodných výletov do hôr v okolí Kunmingu som naďabil na horský masív v tvare kruhu čo hneď v mojej bujnej predstavivosti evokovalo sopečné pohorie. A naozaj, ako som sa dozvedel neskôr tak je to skutočne kráter po dávno vyhasnutej sopke.  Kruhový tvar zhruba o priemere 7km robí z tohto pohoria hrebeňový výlet ako uliaty na dvojdňovú turistiku. 

 
GPS sa rozhodlo neštrajkovať a ja som sa bez väčšieho blúdenia ocitol na severnej strane hôr, kde som poskakujúc na motorke skúšal vyliezť po strmej a hrboľatej poľnej ceste priamo na hrebeň hôr. To sa mi po polhodinovom boji podarilo. Nechcel som si ale predstaviť, ako by som tú cestu schádzal keby predtým zapršalo... Hrdý na seba, že som to dotiahol až sem, som schoval motorku v hore, zamaskoval som ju lístím, konármi , trávou a vlastne všetkým čo bolo po ruke. A tak dúfajúc že ju zajtra tu ešte nájdem som vyrazil na prvý vrchol hrebeňa.

Slnko neúprosne pražilo a tak som sa spotil do nitky už hneď pri výstupe na prvý kopec, z ktorého som mal možnosť pokochať sa výhľadmi na všetky svetové strany. Krajina, ktorou som sa stal súčasťou na dva dni, vypadala pod horským masívom vyprahnutá ako ja v tej chvíli (veď to predsa len bolo sopečné pohorie). Našťastie hrebeň nebol až tak zarastený a ja som si iba občas musel prekliesňovať cestu cez husté kríky, vysokú trávu, preliezať nevysoké skaly či pachtiť sa hore šmyklavím, sypkým a prašivým brehom . 

Prvý zostup do doliny ma odmenil krásnym miestom na stanovanie – neveľké jazierko s prekrásnym okolím, ako z mesačnej krajiny. Ja som ale mal pred sebou dlhú cestu okolo celého “kráteru” a tak som plačúc musel z doliny znovu vystúpiť na ďalší vrchol, ktorý ma opäť obdaril peknými výhľadmi. Po hľadaní akej takej cesty neďaleko vrcholového hrebeňa som postupoval, no môžem povedať, celkom slušne a tak som za pár hodín stál pri nesmierne vysokom meteorologickom stožiari. Ten sa mi pri začiatku výletu zdal tak vzdialený a malý, ale niečo sa vo mne pri ňom prebudilo... 

Mojim snom bolo už od malička na nejaký takýto stožiar vyliezť a tak som dlho neváhal a svoj sen som si konečne po troch desaťročiach splnil. 

Vyliezol som však len po akúsi plošinu odkiaľ som mal super výhľad a tak som aspoň vedel, ktorým smerom sa vydať aby som sa čo najmenej predieral hustými kríkmi. A tak po ďalšej dlhšej prechádzke som dorazil na plošinu na ktorej som sa rozhodol zložiť moje kosti do stanu. Z pliec som konečne zhodil môj opäť neodmysliteľný ruksak plný stanu, spacákov, karimatky, vody a trochu aj stravy… Po rozložení stanu som si pozreli nielen západ, ale nasledujúce ráno aj oslnivý, východ slnka. Noc bola naozaj krásna hviezdnatá, ale ja som na to kašľal a čoskoro som bol po celodennom pachtení na slnku, tvrdý.
 
Raňajky sú vždy tým, na čo sa pri stanovaní najviac teším… Tento krát som ale nezobral dostatok jedla a tak som pozoroval východ slnka len s vôňou raňajšej kávy a preváraním vody, ktorú som našiel v neďalekej kaluži predchádzajúci večer…vody som totiž zobral tiež málo…! Keď začalo opäť piecť slnko hneď ako vyliezlo nad kopec, tak som sa rozhodol predsa len si doplniť vodu z kaluže o trochu viac (do okolitých dedín sa mi z kopcov zostupovať nechcelo). V mieste, kde som večer naberal vodu som našiel u už len popraskanú, bahnitú zem (asi také teplo bolo...!)

A tak ma hlad a smäd dohnal zostúpiť do dediny a pokúsiť sa nájsť obchod. Pri zostupovaní pomedzi ryžové polia som naďabil na oba (a žiaľ iba dva) náznaky divej prírody. Najskôr som vyplašil ustráchaného orla z hniezda, v ktorom som našiel dve nevyliahnuté vajíčka (dúfam, že ich prišiel vysedieť späť). No a neskôr som už na veľkom priehradnom múre a priamo na asfaltovej ceste uvidel asi 2m hada, ktorý si vykračoval krížom cez môj smer…! Našťastie bol asi 6m ďaleko čo mu aj zachránilo život pred od hladu už skoro nevidiacim predátorom…! Čo by som urobil keby sa ten had rozhodol obrátiť potravinový reťazec, neviem...

Obchod som samozrejme v takejto odľahlej skupinke domov nenašiel, ale zato som našiel dobrú dušu a tá ma pozvala na obed. Keďže bol sviatok ,tak ma naozaj bohato v ich dome pohostili! Dali mi najesť, napiť, doplnili mi vodu a dali mi dokonca aj nanuk (jeden z tých lacnejších – zamrznutá prichutená voda na paličke). Po takomto super osviežení som mohol opäť vystúpiť späť na kopce a pokračovať vo svojej vyprahnutej misii.

Nechtiac som vystúpil späť na hrebeň po kopcoch, ktorých som mal v pláne obísť – jednoducho som trochu zablúdil (už som nemal výhľad ako včera zo stožiaru) . Takto to ale bola aspoň záživnejšia cesta pomedzi obrobené políčka so zeleninou a nejakými plodmi, ktoré boli sakramentsky trpké…brrr!
Krásne výhľady, opäť pripekajúce slnko a môj večne ťažký ruksak (opäť doplnený vodou) ma sprevádzali celý dnešný deň, ale už po niečo schodnejšom hrebeni. Až po asi najvyšší vrchol hrebeňa viedol celkom obstojný chodník s peknými výhľadmi na obe strany – po jednej strane do rokliny s údolím posypaným malými zoskupeniami domčekov; po druhej strane s malebnými kopcami medzi ktorými sa skrývalo veľa drobných priehrad s hnedou bahnistou vodou. Na tomto vrchole som však chodník stratil a začal som schádzať (lepšie povedané zošmykovať sa…) do údolia cez úplne zarastený les s plno suchými konármi, pavučinami, vysokou trávou, hustými kríkmi , ale aspoň s akým-takým tieňom.
 
Nakoniec som opäť zablúdil k chodníku, ktorý som uvidel z vrcholu a ten ma popri pár hrobkách doviedol bezpečne späť k miestu, kde mala stáť moja motorka.  A bola tam! S výdychom som si teda zložil moje bremeno a po menšom oddychu v tieni, som nasadol na môjho tátoša ktorým som odcválal späť domov.
Pikoška z Číny V:

Ulice sú v Číne udržované vo veľkej čistote – neprestajne polievajú kvety, zametajú cesty od prachu a odpadky pohodené na chodníkoch tu naozaj nenájdete! (dokonca som bol pokarhaný za odhadzovanie škrupiniek zo slnečnicových semiačok!). Niekedy sa mi zdá, že snáď utierajú aj prach z pouličných kvetov!
Vstúpite však do reštaurácie a predierate sa pomedzi odpadky, ktoré zmetú priamo zo stolov na zem. Pri jedení totiž Číňania odhadzujú obhryzené kosti a zvyšky z jedál priamo na stôl (nechcené jedlo vypľúvajú vedľa misky z ktorej jedia) a použité servítky sa povaľujú medzi tým… Keď nakoniec z mľaskotom a grganím odídu od stola, tak servírka príde s mastným vechtíkom, ktorý používa už pár dní bez umytia a zotrie vám celý ten bordel zo stola priamo na podlahu. Dobrú chuť.

Monday, 3 June 2013

Príbeh 06: Tréningový víkend IV



Prší....a neprestáva.
Celý víkend leje a ja sa ponáram čoraz viac do depresie, pretože čas môjho výstupu začína presne o mesiac a ja sedím doma a nechce sa mi ísť ani do dažďa (ako chcem potom zvládnuť snehové búrky pri mínus 45 stupňoch?). 

  



Nakoniec teda robím zúfalé rozhodnutie a vyrážam trénovať na blízke pohorie, kde som už predtým raz bol a viem, že sa nebudem musieť predierať mokrou trávou a prešmykovať na červeno-sfarbenom bahne okolitých úbočí, ale pôjdem len po mierne zablatenej poľnej ceste.


Stále lepšie, ako cez mokrú trávu...
Vyrážam teda neskôr, ale s odhodlaním, že návrat oddialim na neskorý večer, pretože po cestičke trafím späť za tmy aj s mojou šero slepotou. Šťastie si odskočilo na pivo a ja po pol hodine jazdy dostávam na mojej motorke ďalší defekt (ďalší preto, lebo je to už tretí defekt za posledné 2 mesiace). A tak musím dotlačiť motorku k najbližšej opravovni (ktorých je našťastie tu do sýtosti) a môj neskorý výlet sa oneskoruje o ďalšiu hodinku. Následne dorážam na začiatok cesty, odkiaľ už za chvíľku pachtím smerom hore. 

Mokro je stále, ale šťastie dopilo pivo a tak už aspoň neprší. Môj časový deficit ma doháňa k zúrivému tempu, pri ktorom som skoro zabudol aj na moju tradíciu s kameňmi. A tak po krátkej prestávke, a s nákladom drobných (ale verte mi ťažkých) kameňov skúšam so "skalným" úsilím ustáť rovnaké tempo. Cesta začína príkro stúpať a ja som do 5tich minút úplne mokrý, aj keď neprší...
 

Poľná cesta je stále pomerne zablatená, ale nie natoľko, aby mi zabránila dostať sa zhrbenému pod váhou ruksaka, až na úpätie hory. Odtiaľto sa mi už odkrývajú výhľady na mesto a jeho okolité pohoria. Celý mokrý a zadychčaný uvažujem nad tým, aký pekný by som si mohol urobiť tadiaľto výlet, keby bol podo mnou môj dvojkolesový "retiazkový priateľ číslo 4" (číslo je symbolom  nástupcu po troch predchodcoch, ktorých mi tu v Kunmingu už ukradli).

Pár hrobiek stačí na vytvorenie prístupovej cesty do hôr
Cestou prechádzam na druhú stranu hrebeňa, kde ma zaujala ďalšia poľná cesta vedúca na vrchol náprotivného kopca. Nechávam sa teda viesť kľukatou stužkou vyhýbajúcou sa okolitým skalnatým bralám a ktorá sa vrýva do strmého svahu spolu s čoraz častejšími hrobkami navôkol. A tak vďačný Čínskym tradíciám pochovávania v horách sa pomaly presúvam pomedzi hroby až na vrchol kopca. Tam však cesta ani zďaleka nekončí a vodorovne kopírujúc strmé úbočie hory odchádza do polo-zahmlenej diaľky. Vydávam po nej dúfajúc, že snáď ma dovedie k niečomu zaujímavejšiemu, ako len stromy navôkol a výhľady na družstvo pod svahom...




A naozaj. Po ďalšom strastiplnom prešľapávaní v mokrej, polo zablatenej ceste sa dostávam do lesa, kde cesta začína klesať a za krátku chvíľu ma dovedie k zaujímavej streche, ktorá vytŕča ponad stromy - narazil som na opustený budhistický kláštor. Na to, že je postavený z hliny, vypadá celkom zachovalo a mne to tradične nedalo, aby som sa cez vysoký hlinený múr nepreškrabal do jeho vnútra (veľké vchodové vráta boli starostlivo zamknuté). 
Vy, čo ste sa už skúšali škrabať po skalnatej stene v turistických ťažkých topánkach asi viete, že je to ako umývať riad v hokejistických rukaviciach (môj skalný prívesok  som samozrejme zvesil z pliec a nechal pod múrom) a keď som sa konečne dostal na vrchol múru zistil som, že z druhej strany ma víta ešte vyšší, asi 3 a pol metrový zoskok pod múr. Ani neviem, ako som ním dokázal zísť v mojich bagandžiach, ale tuším som väčšinu zostupu visel len na mojich tenkých rúčkach...

Kláštor ma za to lezenie odmenil pekným pohľadom na tri terasové nádvoria, ktoré rozdeľovali krásne chrámové stavby plné sôch rôznych bohov. Niektorí bohovia sa na mňa tak zlovestne pozerali , že som sa začal cítiť previnilo a tak som ich len rýchlo odfotil a predstierajúc odvahu som zbabelo utekal na ďalšie nádvorie (úplné ticho a sivé ťažké mraky na nebi, iba ten môj pocit umocňovali).  Ako to u mňa často býva, tak som nakoniec na druhej strane nádvoria našiel naširoko otvorené bočné dvere do kláštora...
 
Opustený kláštor hlboko v horách s farebnými sochami Budhov bol určite zlatým klincom tréningu, ale ja som sa už musel vydať na cestu späť, lebo sa začínalo zmrákať. Aby som to ale nepreháňal s mojou zlepšenou náladou po ohliadnutí kláštora, tak si osud vyskúšal aké mám nešmykľavé podrážky. Keď som sa pri výstupe brehom začal úplne pomalinky šmýkať späť a pred spomaleným pádom do blata mi nepomohli ani ruky a ani môj kamenný prívesok (na vlas rovnako ťažký, ako predchádzajúci týždeň - opäť 32 kíl!), tak som nakoniec veselo dopadol na všade prítomné kamene a blato. A na dôvažok mi pri páde, v ruksaku praskla plastová fľaša, ktorá mi vodou zaliala zadok a červeno-hnedé blato mi na zadku urobilo mapu, až priveľmi podobnú tej, ktorú som nosieval ráno z postele ako 4 ročný...

V horách sa ale na módneho frajera nehrám a zobral som to skôr ako súčasť "tvrdého" výcviku - naoko som tomu nevenoval pozornosť a šliapal som rýchlo cestou späť. Do tmy sa ponárajúci deň mi zo skeptickej nálady neubral a ja som čoskoro hľadal čo najmenej zablatenú cestu pomedzi čierny les. Aj keď som späť k motorke dorazil celý, o mojich bokoch sa to príliš povedať nedá... Tuho utiahnutý bedrový pás na ruksaku a ťažký náklad v ňom si vyžiadali odrené a boľavé boky. Budúci týždeň to musím vyriešiť lepšie a opasku na nohaviciach sa nedotknem aspoň týždeň! 

Pikoška z Číny IV:

Na šoférovanie v Číne potrebujete poriadnu dávku tolerancie a trpezlivosti. Vodiči jazdia veľmi pomaly, opatrne a má to aj príčinu – nikdy neviete kto, čo zrazu urobí. Autá prechádzajú križovatky na červenú, otáčajú sa všade aj na rýchlostných cestách, odbočujú bez smeroviek, na všetko a všade trúbia (je to dokonca zakotvené aj v pravidlách), jazdia a parkujú na chodníkoch, chodia v protismere a prednosť má väčšie, alebo drahšie auto... Aj keď máte veľkú predstavivosť, tak asi nie dosť bujnú na to, aby ste si predstavili čo všetko na motorkách prevážajú – od sedacích súprav, skríň, akýkoľvek stavbársky materiál, dobytok, alebo všetkých 5tich členov rodiny...


Wednesday, 29 May 2013

Príbeh 05: Tréningový víkend III


Keď som sa pozrel na trasu očami google maps tak som si myslel, že toto bude ten najľahší tréning aký som si doteraz vybral. Nie, bol najťažší... 

Od počítača k miestu, kde sa začínala moja turistika bola cesta krátka a takmer priamočiará, pretože som už na týchto horách predtým bol (kto žil v Kunmingu – a predpokladám že väčšina z vás – vie že práve v týchto kopcoch je veľmi navštevovanou atrakciou chrám, ktorý je vytesaný vo vysokom skalnom brale).
Ale atrakciou pre mňa bol horský hrebeň, ktorý je pokrytý skalnými útvarmi v dĺžke okolo 10km. Ostal som verný tradícii z minulého týždňa a do ruksaka som si pribalil okrem kameňa a 4 kilogramového melóna aj 6 dvojlitrových fliaš s vodou (a dve plechovky piva spomeniem len okrajom...:-).
(Večer som si schválne odvážil ruksak a nameral som mu 32kg! Už asi viete, prečo sa tento výlet stal pre mňa najvyčerpávajúcejší...)

Vyrazil som odhodlane k prvým skalným bralám, po ktorých som si zaumienil nasledovať  vrcholový pás aby som mal výhľad na obe strany hrebeňa (a aj kvôli tomu aby som si natrénoval balansovanie na nerovnom teréne). Plán dobrý... no realizácia bola taká, že som sa nebezpečne potácal po skalách, pretože ma každú chvíľu môj kamenný spoločník prevažoval do všetkých svetových strán. Keď si k tomu pridáte, že som niekedy musel doslova preskakovať s jednej skaly na druhú a že skaly boli niekedy špicaté len ledva na jednu nohu a vysoké aj viac ako 3 metre, tak si asi viete predstaviť prečo mi prvý 1,5 kilometer trval 1,5 hodiny...


Schválne: nájdite na obrázku dvoch ľudí s dáždnikom a
tipnite si prečo som si  na výstup vybral práve ten kopec v pozadí...
Keď som po hrebeni doskackal až k najvyššiemu bodu, uvidel som v diaľke kopec s takými krásnymi krivkami, že som sa do neho hneď zamiloval. No a môj ďalší plán, ktorý ma vlastne nakoniec aj dorazil, bol na svete. Rozhodol som sa dobiť jeho pýchu a zo skál som zišiel na chodník, aby som sa čím skôr stretol s mojou láskou (v tomto bode ma od neho delilo necelých 6 km). Pokiaľ ste niekedy chodili po Čínskych horách – a predpokladám že väčšina z vás áno – tak viete, že chodníky často zobrazené na fotkách z družíc už v súčasnosti neexistujú lebo zarástli, alebo sa na mape len na chodník podobajú (google-map Čínu  moc nemusí a tak ju ani neaktualizuje).

Predierajúc sa ďalšiu hodinku medzi nízkym porastom pichľavých kríkov a vysokej trávy, som rozmýšľal len a len nad tým koľko mi asi potrvá cesta k môjmu vzdialenému – tento krát už – protivníkovi. Schyľovalo sa totiž už k neskorému popoludniu a musel som myslieť aj na cestu späť, ktorú by som po špicatých skalách, ale hlavne za tmy, asi musel odložil na zajtra... Taktiež sa už pomaly začala prejavovať únava aj z včerajšieho dvojhodinového zápasu v bedmintone (najpopulárnejší šport v Číne; ktorý dokonca predstihuje aj pingpong!).

„Protivník“ ma nemilo prekvapil tým, že nevyrastal z pohoria po ktorom som kráčal, ale delila ho od neho dolina, do ktorej som najskôr musel zostúpiť. A tak som sa pod „protivníka“  dostal takmer až k večeru. Zastrašiť ma chcel aj tým aký bol strmý a že nebol pekne oholený, ako sa z diaľky zdal.
Po chvíľkovom zaváhaní (keď som skúšal kalkulovať môj čas na návrat) som sa rozhodol výzvu na boj prijať a pustil som sa rovnou čiarou k vrcholu. Strmý svah, pichľavé kríky, vysoká tráva so skrytými skalami, suché konáre skryté v tráve a nesmierne strmý svah (takmer celý čas som sa šplhal aj s pomocou rúk, ktoré som mal neskôr do krvi – a doslova - doškriabané) ma čoskoro obrali o veľa síl a ja som sa po jeden a pol hodinovom škriabaní ocitol o 5tej večer len v polke kopca. O sily ma pripravil aj môj 32kg spoločník, ktorého som celý čas ťahal na sebe.

A tak som sa po (tento krát rozumnom uvážení) rozhodol boj s kopcom vzdať a aspoň chvíľku si vychutnať sladký melón na skalnom brale v polke kopca (po pravde som taktiež chcel zjesť časť môjho nákladu...)

Už sa vážne schyľovalo k večeru a tak bol najvyšší čas vyraziť späť. Kto oddychoval počas náročnej turistiky – a teraz naozaj predpokladám že väčšina z vás – tak vie, že po oddychu sú nohy dvojnásobne ťažšie a premenené na pancierové záťaže. V mojom prípade to nebolo inak a už pri zostupovaní v strmom svahu som cítil každý sval na nohách.

Cesta späť sa stala bojom s časom. Aj napriek tomu, že som už cestu poznal, znovu sa mi podarilo trošku zablúdiť (opäť som experimentoval so „skratkami“...) a tak sa mi cesta späť stala dlhšou ako mohla byť... Pri preciťovaní každého kroku, každého svalu na nohách, bolesti v chodidlách pri každom aj sebe-menšom kamienku na ktorý som stupil, pri bolesti pliec od ťažkého ruksaku a nakoniec aj pri západe slnka som našťastie došiel k miestu, kde sa končilo predieranie „savanou“ a začínal sa aký-taký chodník. Tu som si až vydýchol, že nebudem musieť v tejto krajine nocovať.

K motorke som sa nakoniec dostal už za súmraku síce zdravý a celý, ale úplne zničený. Skalu som si v ruksaku potiahol na pleciach až domov, aby som zistil koľko kíl ma tento krát takto zdevastovalo.


Nanešťastie sa zdá, že moji „kamenní priatelia“ sa so mnou nelúčili naposledy....



Pikoška z Číny III:

 Určite viete, že Číňania sú veľmi poverčiví a všetko zakladajú na šťastných číslach. Tak napríklad sobášny deň (ale aj otvorenie nového obchodu, či sťahovanie sa do nového domu) vždy naplánujú na dátum, ktorý si najskôr dajú vyveštiť. Je to pre nich nesmierne dôležité a tak sú sobáše často odbavované i cez pracovné dni v týždni. Počas roka je „najvhodnejších“ dátumov na sobáš len niekoľko (väčšinou dva-tri dátumy podľa narodení mladomanželov) a presne sa dodržujú. Sobáš pozostáva len z večere, ktorá sa podáva v nejakej lepšej reštaurácii a trvá dve alebo tri hodinky. Potom sa hostia porozchádzajú späť domov.