Saturday, 15 June 2013

Príbeh 07: Tréningový víkend V



Tento výlet by som to nemal  nazývať víkendovým, ale presnejší názov by bol “dvojdňové blúznenie pod horúcim slnkom”.
V Číne sa štátne sviatky oslavujú presne v ten deň, na ktorý pripadnú – čiže tak, ako u nás. Čo je ale rozdielne je to, že k sviatkom vždy presunú víkend. Tento krát oslavovali  sviatok tzv. “Dračej lode” a ten pripadol na stredu. Víkend tak presunuli na pondelok a utorok pred festivalom a my sme teda museli robiť  7 dní v kuse, aby sme potom mohli mať troj-dňové voľno.
Prvý deň voľna lialo ako z krhly a tak som nevyhnal ani psa a ani seba. A to aj napriek tomu, že som plánoval niekoľkodňový výlet do hôr. Niekoľkodňový plán však ostal a ja som na plno využil oba zostávajúce  dva dni.

Už pri predchádzajúcich urputných hľadaniach vhodných výletov do hôr v okolí Kunmingu som naďabil na horský masív v tvare kruhu čo hneď v mojej bujnej predstavivosti evokovalo sopečné pohorie. A naozaj, ako som sa dozvedel neskôr tak je to skutočne kráter po dávno vyhasnutej sopke.  Kruhový tvar zhruba o priemere 7km robí z tohto pohoria hrebeňový výlet ako uliaty na dvojdňovú turistiku. 

 
GPS sa rozhodlo neštrajkovať a ja som sa bez väčšieho blúdenia ocitol na severnej strane hôr, kde som poskakujúc na motorke skúšal vyliezť po strmej a hrboľatej poľnej ceste priamo na hrebeň hôr. To sa mi po polhodinovom boji podarilo. Nechcel som si ale predstaviť, ako by som tú cestu schádzal keby predtým zapršalo... Hrdý na seba, že som to dotiahol až sem, som schoval motorku v hore, zamaskoval som ju lístím, konármi , trávou a vlastne všetkým čo bolo po ruke. A tak dúfajúc že ju zajtra tu ešte nájdem som vyrazil na prvý vrchol hrebeňa.

Slnko neúprosne pražilo a tak som sa spotil do nitky už hneď pri výstupe na prvý kopec, z ktorého som mal možnosť pokochať sa výhľadmi na všetky svetové strany. Krajina, ktorou som sa stal súčasťou na dva dni, vypadala pod horským masívom vyprahnutá ako ja v tej chvíli (veď to predsa len bolo sopečné pohorie). Našťastie hrebeň nebol až tak zarastený a ja som si iba občas musel prekliesňovať cestu cez husté kríky, vysokú trávu, preliezať nevysoké skaly či pachtiť sa hore šmyklavím, sypkým a prašivým brehom . 

Prvý zostup do doliny ma odmenil krásnym miestom na stanovanie – neveľké jazierko s prekrásnym okolím, ako z mesačnej krajiny. Ja som ale mal pred sebou dlhú cestu okolo celého “kráteru” a tak som plačúc musel z doliny znovu vystúpiť na ďalší vrchol, ktorý ma opäť obdaril peknými výhľadmi. Po hľadaní akej takej cesty neďaleko vrcholového hrebeňa som postupoval, no môžem povedať, celkom slušne a tak som za pár hodín stál pri nesmierne vysokom meteorologickom stožiari. Ten sa mi pri začiatku výletu zdal tak vzdialený a malý, ale niečo sa vo mne pri ňom prebudilo... 

Mojim snom bolo už od malička na nejaký takýto stožiar vyliezť a tak som dlho neváhal a svoj sen som si konečne po troch desaťročiach splnil. 

Vyliezol som však len po akúsi plošinu odkiaľ som mal super výhľad a tak som aspoň vedel, ktorým smerom sa vydať aby som sa čo najmenej predieral hustými kríkmi. A tak po ďalšej dlhšej prechádzke som dorazil na plošinu na ktorej som sa rozhodol zložiť moje kosti do stanu. Z pliec som konečne zhodil môj opäť neodmysliteľný ruksak plný stanu, spacákov, karimatky, vody a trochu aj stravy… Po rozložení stanu som si pozreli nielen západ, ale nasledujúce ráno aj oslnivý, východ slnka. Noc bola naozaj krásna hviezdnatá, ale ja som na to kašľal a čoskoro som bol po celodennom pachtení na slnku, tvrdý.
 
Raňajky sú vždy tým, na čo sa pri stanovaní najviac teším… Tento krát som ale nezobral dostatok jedla a tak som pozoroval východ slnka len s vôňou raňajšej kávy a preváraním vody, ktorú som našiel v neďalekej kaluži predchádzajúci večer…vody som totiž zobral tiež málo…! Keď začalo opäť piecť slnko hneď ako vyliezlo nad kopec, tak som sa rozhodol predsa len si doplniť vodu z kaluže o trochu viac (do okolitých dedín sa mi z kopcov zostupovať nechcelo). V mieste, kde som večer naberal vodu som našiel u už len popraskanú, bahnitú zem (asi také teplo bolo...!)

A tak ma hlad a smäd dohnal zostúpiť do dediny a pokúsiť sa nájsť obchod. Pri zostupovaní pomedzi ryžové polia som naďabil na oba (a žiaľ iba dva) náznaky divej prírody. Najskôr som vyplašil ustráchaného orla z hniezda, v ktorom som našiel dve nevyliahnuté vajíčka (dúfam, že ich prišiel vysedieť späť). No a neskôr som už na veľkom priehradnom múre a priamo na asfaltovej ceste uvidel asi 2m hada, ktorý si vykračoval krížom cez môj smer…! Našťastie bol asi 6m ďaleko čo mu aj zachránilo život pred od hladu už skoro nevidiacim predátorom…! Čo by som urobil keby sa ten had rozhodol obrátiť potravinový reťazec, neviem...

Obchod som samozrejme v takejto odľahlej skupinke domov nenašiel, ale zato som našiel dobrú dušu a tá ma pozvala na obed. Keďže bol sviatok ,tak ma naozaj bohato v ich dome pohostili! Dali mi najesť, napiť, doplnili mi vodu a dali mi dokonca aj nanuk (jeden z tých lacnejších – zamrznutá prichutená voda na paličke). Po takomto super osviežení som mohol opäť vystúpiť späť na kopce a pokračovať vo svojej vyprahnutej misii.

Nechtiac som vystúpil späť na hrebeň po kopcoch, ktorých som mal v pláne obísť – jednoducho som trochu zablúdil (už som nemal výhľad ako včera zo stožiaru) . Takto to ale bola aspoň záživnejšia cesta pomedzi obrobené políčka so zeleninou a nejakými plodmi, ktoré boli sakramentsky trpké…brrr!
Krásne výhľady, opäť pripekajúce slnko a môj večne ťažký ruksak (opäť doplnený vodou) ma sprevádzali celý dnešný deň, ale už po niečo schodnejšom hrebeni. Až po asi najvyšší vrchol hrebeňa viedol celkom obstojný chodník s peknými výhľadmi na obe strany – po jednej strane do rokliny s údolím posypaným malými zoskupeniami domčekov; po druhej strane s malebnými kopcami medzi ktorými sa skrývalo veľa drobných priehrad s hnedou bahnistou vodou. Na tomto vrchole som však chodník stratil a začal som schádzať (lepšie povedané zošmykovať sa…) do údolia cez úplne zarastený les s plno suchými konármi, pavučinami, vysokou trávou, hustými kríkmi , ale aspoň s akým-takým tieňom.
 
Nakoniec som opäť zablúdil k chodníku, ktorý som uvidel z vrcholu a ten ma popri pár hrobkách doviedol bezpečne späť k miestu, kde mala stáť moja motorka.  A bola tam! S výdychom som si teda zložil moje bremeno a po menšom oddychu v tieni, som nasadol na môjho tátoša ktorým som odcválal späť domov.
Pikoška z Číny V:

Ulice sú v Číne udržované vo veľkej čistote – neprestajne polievajú kvety, zametajú cesty od prachu a odpadky pohodené na chodníkoch tu naozaj nenájdete! (dokonca som bol pokarhaný za odhadzovanie škrupiniek zo slnečnicových semiačok!). Niekedy sa mi zdá, že snáď utierajú aj prach z pouličných kvetov!
Vstúpite však do reštaurácie a predierate sa pomedzi odpadky, ktoré zmetú priamo zo stolov na zem. Pri jedení totiž Číňania odhadzujú obhryzené kosti a zvyšky z jedál priamo na stôl (nechcené jedlo vypľúvajú vedľa misky z ktorej jedia) a použité servítky sa povaľujú medzi tým… Keď nakoniec z mľaskotom a grganím odídu od stola, tak servírka príde s mastným vechtíkom, ktorý používa už pár dní bez umytia a zotrie vám celý ten bordel zo stola priamo na podlahu. Dobrú chuť.

Monday, 3 June 2013

Príbeh 06: Tréningový víkend IV



Prší....a neprestáva.
Celý víkend leje a ja sa ponáram čoraz viac do depresie, pretože čas môjho výstupu začína presne o mesiac a ja sedím doma a nechce sa mi ísť ani do dažďa (ako chcem potom zvládnuť snehové búrky pri mínus 45 stupňoch?). 

  



Nakoniec teda robím zúfalé rozhodnutie a vyrážam trénovať na blízke pohorie, kde som už predtým raz bol a viem, že sa nebudem musieť predierať mokrou trávou a prešmykovať na červeno-sfarbenom bahne okolitých úbočí, ale pôjdem len po mierne zablatenej poľnej ceste.


Stále lepšie, ako cez mokrú trávu...
Vyrážam teda neskôr, ale s odhodlaním, že návrat oddialim na neskorý večer, pretože po cestičke trafím späť za tmy aj s mojou šero slepotou. Šťastie si odskočilo na pivo a ja po pol hodine jazdy dostávam na mojej motorke ďalší defekt (ďalší preto, lebo je to už tretí defekt za posledné 2 mesiace). A tak musím dotlačiť motorku k najbližšej opravovni (ktorých je našťastie tu do sýtosti) a môj neskorý výlet sa oneskoruje o ďalšiu hodinku. Následne dorážam na začiatok cesty, odkiaľ už za chvíľku pachtím smerom hore. 

Mokro je stále, ale šťastie dopilo pivo a tak už aspoň neprší. Môj časový deficit ma doháňa k zúrivému tempu, pri ktorom som skoro zabudol aj na moju tradíciu s kameňmi. A tak po krátkej prestávke, a s nákladom drobných (ale verte mi ťažkých) kameňov skúšam so "skalným" úsilím ustáť rovnaké tempo. Cesta začína príkro stúpať a ja som do 5tich minút úplne mokrý, aj keď neprší...
 

Poľná cesta je stále pomerne zablatená, ale nie natoľko, aby mi zabránila dostať sa zhrbenému pod váhou ruksaka, až na úpätie hory. Odtiaľto sa mi už odkrývajú výhľady na mesto a jeho okolité pohoria. Celý mokrý a zadychčaný uvažujem nad tým, aký pekný by som si mohol urobiť tadiaľto výlet, keby bol podo mnou môj dvojkolesový "retiazkový priateľ číslo 4" (číslo je symbolom  nástupcu po troch predchodcoch, ktorých mi tu v Kunmingu už ukradli).

Pár hrobiek stačí na vytvorenie prístupovej cesty do hôr
Cestou prechádzam na druhú stranu hrebeňa, kde ma zaujala ďalšia poľná cesta vedúca na vrchol náprotivného kopca. Nechávam sa teda viesť kľukatou stužkou vyhýbajúcou sa okolitým skalnatým bralám a ktorá sa vrýva do strmého svahu spolu s čoraz častejšími hrobkami navôkol. A tak vďačný Čínskym tradíciám pochovávania v horách sa pomaly presúvam pomedzi hroby až na vrchol kopca. Tam však cesta ani zďaleka nekončí a vodorovne kopírujúc strmé úbočie hory odchádza do polo-zahmlenej diaľky. Vydávam po nej dúfajúc, že snáď ma dovedie k niečomu zaujímavejšiemu, ako len stromy navôkol a výhľady na družstvo pod svahom...




A naozaj. Po ďalšom strastiplnom prešľapávaní v mokrej, polo zablatenej ceste sa dostávam do lesa, kde cesta začína klesať a za krátku chvíľu ma dovedie k zaujímavej streche, ktorá vytŕča ponad stromy - narazil som na opustený budhistický kláštor. Na to, že je postavený z hliny, vypadá celkom zachovalo a mne to tradične nedalo, aby som sa cez vysoký hlinený múr nepreškrabal do jeho vnútra (veľké vchodové vráta boli starostlivo zamknuté). 
Vy, čo ste sa už skúšali škrabať po skalnatej stene v turistických ťažkých topánkach asi viete, že je to ako umývať riad v hokejistických rukaviciach (môj skalný prívesok  som samozrejme zvesil z pliec a nechal pod múrom) a keď som sa konečne dostal na vrchol múru zistil som, že z druhej strany ma víta ešte vyšší, asi 3 a pol metrový zoskok pod múr. Ani neviem, ako som ním dokázal zísť v mojich bagandžiach, ale tuším som väčšinu zostupu visel len na mojich tenkých rúčkach...

Kláštor ma za to lezenie odmenil pekným pohľadom na tri terasové nádvoria, ktoré rozdeľovali krásne chrámové stavby plné sôch rôznych bohov. Niektorí bohovia sa na mňa tak zlovestne pozerali , že som sa začal cítiť previnilo a tak som ich len rýchlo odfotil a predstierajúc odvahu som zbabelo utekal na ďalšie nádvorie (úplné ticho a sivé ťažké mraky na nebi, iba ten môj pocit umocňovali).  Ako to u mňa často býva, tak som nakoniec na druhej strane nádvoria našiel naširoko otvorené bočné dvere do kláštora...
 
Opustený kláštor hlboko v horách s farebnými sochami Budhov bol určite zlatým klincom tréningu, ale ja som sa už musel vydať na cestu späť, lebo sa začínalo zmrákať. Aby som to ale nepreháňal s mojou zlepšenou náladou po ohliadnutí kláštora, tak si osud vyskúšal aké mám nešmykľavé podrážky. Keď som sa pri výstupe brehom začal úplne pomalinky šmýkať späť a pred spomaleným pádom do blata mi nepomohli ani ruky a ani môj kamenný prívesok (na vlas rovnako ťažký, ako predchádzajúci týždeň - opäť 32 kíl!), tak som nakoniec veselo dopadol na všade prítomné kamene a blato. A na dôvažok mi pri páde, v ruksaku praskla plastová fľaša, ktorá mi vodou zaliala zadok a červeno-hnedé blato mi na zadku urobilo mapu, až priveľmi podobnú tej, ktorú som nosieval ráno z postele ako 4 ročný...

V horách sa ale na módneho frajera nehrám a zobral som to skôr ako súčasť "tvrdého" výcviku - naoko som tomu nevenoval pozornosť a šliapal som rýchlo cestou späť. Do tmy sa ponárajúci deň mi zo skeptickej nálady neubral a ja som čoskoro hľadal čo najmenej zablatenú cestu pomedzi čierny les. Aj keď som späť k motorke dorazil celý, o mojich bokoch sa to príliš povedať nedá... Tuho utiahnutý bedrový pás na ruksaku a ťažký náklad v ňom si vyžiadali odrené a boľavé boky. Budúci týždeň to musím vyriešiť lepšie a opasku na nohaviciach sa nedotknem aspoň týždeň! 

Pikoška z Číny IV:

Na šoférovanie v Číne potrebujete poriadnu dávku tolerancie a trpezlivosti. Vodiči jazdia veľmi pomaly, opatrne a má to aj príčinu – nikdy neviete kto, čo zrazu urobí. Autá prechádzajú križovatky na červenú, otáčajú sa všade aj na rýchlostných cestách, odbočujú bez smeroviek, na všetko a všade trúbia (je to dokonca zakotvené aj v pravidlách), jazdia a parkujú na chodníkoch, chodia v protismere a prednosť má väčšie, alebo drahšie auto... Aj keď máte veľkú predstavivosť, tak asi nie dosť bujnú na to, aby ste si predstavili čo všetko na motorkách prevážajú – od sedacích súprav, skríň, akýkoľvek stavbársky materiál, dobytok, alebo všetkých 5tich členov rodiny...