Wednesday 29 May 2013

Príbeh 05: Tréningový víkend III


Keď som sa pozrel na trasu očami google maps tak som si myslel, že toto bude ten najľahší tréning aký som si doteraz vybral. Nie, bol najťažší... 

Od počítača k miestu, kde sa začínala moja turistika bola cesta krátka a takmer priamočiará, pretože som už na týchto horách predtým bol (kto žil v Kunmingu – a predpokladám že väčšina z vás – vie že práve v týchto kopcoch je veľmi navštevovanou atrakciou chrám, ktorý je vytesaný vo vysokom skalnom brale).
Ale atrakciou pre mňa bol horský hrebeň, ktorý je pokrytý skalnými útvarmi v dĺžke okolo 10km. Ostal som verný tradícii z minulého týždňa a do ruksaka som si pribalil okrem kameňa a 4 kilogramového melóna aj 6 dvojlitrových fliaš s vodou (a dve plechovky piva spomeniem len okrajom...:-).
(Večer som si schválne odvážil ruksak a nameral som mu 32kg! Už asi viete, prečo sa tento výlet stal pre mňa najvyčerpávajúcejší...)

Vyrazil som odhodlane k prvým skalným bralám, po ktorých som si zaumienil nasledovať  vrcholový pás aby som mal výhľad na obe strany hrebeňa (a aj kvôli tomu aby som si natrénoval balansovanie na nerovnom teréne). Plán dobrý... no realizácia bola taká, že som sa nebezpečne potácal po skalách, pretože ma každú chvíľu môj kamenný spoločník prevažoval do všetkých svetových strán. Keď si k tomu pridáte, že som niekedy musel doslova preskakovať s jednej skaly na druhú a že skaly boli niekedy špicaté len ledva na jednu nohu a vysoké aj viac ako 3 metre, tak si asi viete predstaviť prečo mi prvý 1,5 kilometer trval 1,5 hodiny...


Schválne: nájdite na obrázku dvoch ľudí s dáždnikom a
tipnite si prečo som si  na výstup vybral práve ten kopec v pozadí...
Keď som po hrebeni doskackal až k najvyššiemu bodu, uvidel som v diaľke kopec s takými krásnymi krivkami, že som sa do neho hneď zamiloval. No a môj ďalší plán, ktorý ma vlastne nakoniec aj dorazil, bol na svete. Rozhodol som sa dobiť jeho pýchu a zo skál som zišiel na chodník, aby som sa čím skôr stretol s mojou láskou (v tomto bode ma od neho delilo necelých 6 km). Pokiaľ ste niekedy chodili po Čínskych horách – a predpokladám že väčšina z vás áno – tak viete, že chodníky často zobrazené na fotkách z družíc už v súčasnosti neexistujú lebo zarástli, alebo sa na mape len na chodník podobajú (google-map Čínu  moc nemusí a tak ju ani neaktualizuje).

Predierajúc sa ďalšiu hodinku medzi nízkym porastom pichľavých kríkov a vysokej trávy, som rozmýšľal len a len nad tým koľko mi asi potrvá cesta k môjmu vzdialenému – tento krát už – protivníkovi. Schyľovalo sa totiž už k neskorému popoludniu a musel som myslieť aj na cestu späť, ktorú by som po špicatých skalách, ale hlavne za tmy, asi musel odložil na zajtra... Taktiež sa už pomaly začala prejavovať únava aj z včerajšieho dvojhodinového zápasu v bedmintone (najpopulárnejší šport v Číne; ktorý dokonca predstihuje aj pingpong!).

„Protivník“ ma nemilo prekvapil tým, že nevyrastal z pohoria po ktorom som kráčal, ale delila ho od neho dolina, do ktorej som najskôr musel zostúpiť. A tak som sa pod „protivníka“  dostal takmer až k večeru. Zastrašiť ma chcel aj tým aký bol strmý a že nebol pekne oholený, ako sa z diaľky zdal.
Po chvíľkovom zaváhaní (keď som skúšal kalkulovať môj čas na návrat) som sa rozhodol výzvu na boj prijať a pustil som sa rovnou čiarou k vrcholu. Strmý svah, pichľavé kríky, vysoká tráva so skrytými skalami, suché konáre skryté v tráve a nesmierne strmý svah (takmer celý čas som sa šplhal aj s pomocou rúk, ktoré som mal neskôr do krvi – a doslova - doškriabané) ma čoskoro obrali o veľa síl a ja som sa po jeden a pol hodinovom škriabaní ocitol o 5tej večer len v polke kopca. O sily ma pripravil aj môj 32kg spoločník, ktorého som celý čas ťahal na sebe.

A tak som sa po (tento krát rozumnom uvážení) rozhodol boj s kopcom vzdať a aspoň chvíľku si vychutnať sladký melón na skalnom brale v polke kopca (po pravde som taktiež chcel zjesť časť môjho nákladu...)

Už sa vážne schyľovalo k večeru a tak bol najvyšší čas vyraziť späť. Kto oddychoval počas náročnej turistiky – a teraz naozaj predpokladám že väčšina z vás – tak vie, že po oddychu sú nohy dvojnásobne ťažšie a premenené na pancierové záťaže. V mojom prípade to nebolo inak a už pri zostupovaní v strmom svahu som cítil každý sval na nohách.

Cesta späť sa stala bojom s časom. Aj napriek tomu, že som už cestu poznal, znovu sa mi podarilo trošku zablúdiť (opäť som experimentoval so „skratkami“...) a tak sa mi cesta späť stala dlhšou ako mohla byť... Pri preciťovaní každého kroku, každého svalu na nohách, bolesti v chodidlách pri každom aj sebe-menšom kamienku na ktorý som stupil, pri bolesti pliec od ťažkého ruksaku a nakoniec aj pri západe slnka som našťastie došiel k miestu, kde sa končilo predieranie „savanou“ a začínal sa aký-taký chodník. Tu som si až vydýchol, že nebudem musieť v tejto krajine nocovať.

K motorke som sa nakoniec dostal už za súmraku síce zdravý a celý, ale úplne zničený. Skalu som si v ruksaku potiahol na pleciach až domov, aby som zistil koľko kíl ma tento krát takto zdevastovalo.


Nanešťastie sa zdá, že moji „kamenní priatelia“ sa so mnou nelúčili naposledy....



Pikoška z Číny III:

 Určite viete, že Číňania sú veľmi poverčiví a všetko zakladajú na šťastných číslach. Tak napríklad sobášny deň (ale aj otvorenie nového obchodu, či sťahovanie sa do nového domu) vždy naplánujú na dátum, ktorý si najskôr dajú vyveštiť. Je to pre nich nesmierne dôležité a tak sú sobáše často odbavované i cez pracovné dni v týždni. Počas roka je „najvhodnejších“ dátumov na sobáš len niekoľko (väčšinou dva-tri dátumy podľa narodení mladomanželov) a presne sa dodržujú. Sobáš pozostáva len z večere, ktorá sa podáva v nejakej lepšej reštaurácii a trvá dve alebo tri hodinky. Potom sa hostia porozchádzajú späť domov.








Tuesday 28 May 2013

Príbeh 04: Tréningový víkend II



Minulotýždňový výlet si vybral svoju daň a okrem kolien ma bolel aj môj chrbát, ktrorý vehementne protestoval proti opätovnému narážaniu skaly v mojom ruksáku. A tak na podnet týchto protestov som si tentokrát naplánoval menšiu záťaž a namiesto veľkého balvana, pár menších skál.

Cieľ, ktorý som si vybral tentokrát (19.May 2013) bol vzdialený takmer rovnako ako predošlý víkend, ale celkom opačným smerom na západ cez kúpeľné mestečko (znovu poeticky nazvané) “Spa Spring Valley”.

Medzi kopcami , kam som sa tentokrát na motorke dostal, ma GPS úplne ignorovalo a ja som sa musel prejsť do najbližšej dediny, skontrolovať mapu a vrátiť sa späť do “divočiny”.
Ku pár menším skálám som tentokrát pridal do ruksaka aj niekoľko 2-litrových fliaš s vodou a stredne ťažký melón (tentokrát to bol určite užitočnejší a chutnejší náklad).

Chodník začínal priamo od hlavnej cesty a tak som tentokrát nemusel vyhladávať tajné úlíčky pomedzi chatrné domky v dedine.
Chodník sa najskôr vynul pomedzi ryžové polia (cez toto obdobie vyschnuté) a potom začal stúpať do kopca pomedzi les, ktorý mi vľúdne vytváral tieň v tomto dosť teplom a slnečnom dni.
Aj napriek tomu, že som si tentokrát sľuboval nasledovať chodník, tak som po hodine stratil trpezlivosť a začal som si kliesniť cestu zarasteným lesom a starými, opustenými ryžovými poliami posiatymi kríkmi, popadanými konármi, stromami a vysokou trávou. 

Na inak moc nezujímavej ceste som narazil na dva prístrešky, ktoré boli vyhĺbené vo svahu a steny mali urobené z hliny a konárov. Bolo to celkom zaujímavé domky a hlavne keď som pri jednom z nich našiel vybudovanú, asi 2m vysokú hlinenú pec. Vedľa nej boli poukladané drevené polená, z ktorých sa potom v peci vyrábalo drevené uhlie.  S myšlienkami, kto tu tak ďaľeko chodí vyrábať uhlie a aký asi musí byť ťažký život pre miestnych ľudí, som opúšťal toto miesto aby som sa čím skôr dostal na hrebeň týchto hôr.

Čím som stúpal vyššie, tým krajšie výhľady sa mi naskytovali a to hlavne keď som postupne opustil zarastený les a vychádzal som na viac otvorenú plochu bez stromov. Prekvapilo ma, že práve tu som sa zrazu ocitol stúpajúc cez akoby kaňon vyhĺbený vodou, pričom som ale nevedel prísť na to, kde by sa tak veľa vody na vrchole mohlo zobrať…
Jedinými živými tvormi (ak nepočítam hada a dve jašteričky), na ktoré som naďabil v tejto pustine boli kozy. Zahliadol som ich už takmer na vrchole a keď aj oni zbadali mňa tak zdúpneli a stáli úplne bez najmenšieho pohybu (až som si myslel , že sú to možno len vypchaté figúry). Ale nakoniec pri takom úpeku zo slnka a pri takom ťažkom ruksaku na mojích pleciach by som sa ani nečudoval, ak by to boli halucinácie.

Stále som myslel na ten môj sladký a šťavnatý (a tiež ťažký!) melon v mojom ruksáku, ktorý mal byť odmenou za dosiahnutie vrcholu. Ten sa dostavil našťastie po ďaľšej pol-hodinke.
Na vrhole ma veľmi prekvapil výhľad na druhú stranu kopca, kde iba pol kilometra odo mňa stála celkom malebná dedinka obkolesená poliami.
Vôbec som netušil, že celé to moje úsilie dostať sa od civilizácie čo najďalej, znamenalo vlastne, že som sa jej celý čas približoval z druhej strany.

Výhľad z vrcholu bol naozaj krásny – kdekoľvek ste dovideli, všade boli krásne zelené kopce, ktoré sa prepletali s dolinami. Medzi nimi sa ako hnedé stužky kľukatili prašné cesty, ktoré stúpali na hrebeň hôr a po ňom prechádzali až do diaľok kam som už nedovidel. A tu ma napadla myšlienka, že by aj pre moje kolená bolo dobre urobiť na budúci víkend cyklo výlet práve po týchto cestách. Nadchol som sa pre tento nápad natoľko, že už teraz sa neviem dočkať!

Po oddychu, pri ktorom som zjedol moju záťaž z ruksáku a občerstvil sa plechovkou piva, som zamieril späť do doliny. Opäť sa potvrdilio pravidlo, že nájsť cestu nadol je vždy jednoduchšie ako smerom do kopca. Po strmom a skalami posiatom svahu, ktorý som pre istotu zostupoval bokom,  som zišiel do lesa kde som medzi stromami našiel čerstvo vykopaný kanál, popri ktorom som celkom pohodlne zišiel do dedinky, ktorá nebola až tak ďaleko od miesta kde som nechal moju motorku (tentokrat sa mi ju nechcelo ani maskovať a našťastie sa nikto na ňu neulakomil).
Kolenné návleky a poriadna turistická obuv sa tentokrát naozaj osvedčili. Kolená a nohy ma vôbec neboleli, aj keď na druhý deň som zistil, že mám na nohách svaly aj tam kde by som ich nehľadal…:-)

Už teraz sa teším ako sem prídem aj na budúci víkend, ale na bicykli! To bude jazda!...hlavne nadol!!


Pikoška z Číny II:

 Vedeli ste ako sa robí kuracia polievka v Číne? Jednoducho zoberú celú kuru a nasekajú ju na zhruba 3x3cm veľké kúsky a hodia to spolu s kosťami, kožou, hlavou a paprčkami rovno do polievky. Výsledná polievka nechutí až tak zle, ale keď sa z nej na vás pozerá hlava so zobákom, tak často stratíte chuť.
Pre domácich su najchutnejšie paprčky, ktoré po uvarení (niekedy ich aj opekajú) obhryzkávajú do kosti a to aj na ich koncoch, okolo nechtov...


Príbeh 03: Tréningový víkend I



Keď sa konečne rozhýbete a rozhodnete sa, že sa zúčastníte expedície,  ktorá otestuje vašu životnú formu, tak si možno – tak ako ja - poviete, že je už naozaj najvyšší čas začať s tréningom. 
A pretože som to sľúbil aj sebe samému tak som začal s mojím tréningom v kopcoch hneď tento posledný víkend  (12.5.2013).

Pokúsil som sa vybrať najväčšie hory ktoré môžem v mojom okolí nájsť  aj napriek tomu, že som vedel že to ani zďaleka nebudú tak vysoké vrcholy ako tie, na ktoré sa plánujem štverať.
Po viac ako hodinovom google snažení, keď som sa z vtáčej perspektívy snažil nájsť nejaké vhodné pohorie s hrebeňom po ktorom by sa dalo prejsť, som nakoniec našiel horský masív ktorý sa ťahá popri neveľkom jazere („neveľké“  len na Čínske pomery) s poetickým názvom Yangzong Sea.
Jedna vec je však nájsť cestu na internete a iná je už nájsť ju aj v skutočnosti  (hlavne ak nehovoríte po Čínsky a ani zďaleka vám nie sú známe Čínske znaky).  Takže popri fyzickej príprave som si veľmi dobre otestoval aj moje orientačné schopnosti. 
Nasadol na moju Čínsku motorku a vyštartoval som na 1,5 hodinovú cestu zaprášenými cestami, kde víria prach všade uháňajúce nákladiaky a kde niekedy cesta zrazu skončí a vy sa predierate po nejakej ornici úplne mimo civilizácie.
Nakoniec som sa predsa len dostal do dediny, kde som však ešte pol hodinu musel hľadať malú zabudnutú cestičku medzi domami , ktorá ma priviedla ku kamenej,  ale opäť prašnej ceste. Tento krát už cesta viedla priamo k horám a keďže som po sedení na motorke zlenivel tak som sa snažil dostať čo najbližšie a najvyššie k môjmu horskému hrebeňu. Čoskoro môj zámer zmarila veľmi strmá cesta poprepletaná hlbokými jarkami, ktoré tu do mäkkej červenej zeme vyryla voda.

Motorku som zapichol do priľahlého kríka a zamaskoval trávou, vetvami a lístím. Ako som trhal okolitú trávu tak som zahliadol celkom veľký kameň, ktorý sa mi tak zapáčil že som mu neodolal a zobral som ho na malý výlet spolu so mnou (ruksak som mal „našťastie“ dosť veľký.
Takto nabalený som sa konečne vydal na pochod k vrcholu.
Môj entuziazmus však rapídne klesal s každým zablúdením. Nakoniec ma moje zúfalé nachádzanie cesty dohnalo k nepremyslenému rozhodnutiu že si cestu „skrátim“ priamou čiarou cez les až na vrchol.  A tak som sa čoskoro predieral strmým úbočím pomedzi  popadané stromy, kríky s tŕňmi a 1,5m vysokou trávou. Takto som si cestu na (podľa google) nezarastený hrebeň nepredstavoval. Obzvlášť, keď som niesol 50 tonový kameň a slnko na mňa pražilo bez najmenšieho zľutovania.
Po ďalšom 1,5 hodinovom kliesnení si cesty cez džungľu som nakoniec narazil na hroby! (V Číne totiž pochovávajú ľudí priamo v prírode, najlepšie v lesoch a to na odľahlejších miestach, jednoducho kde chcú..). To znamenalo, že aj k týmto hrobom musí viesť aspoň malý chodník. A naozaj viedol. A nielen chodník ale priamo prašná cesta, takže keby som nebol vybočil z cesty, tak sa nakoniec sem celkom pohodlne dostanem asi o 1hodinu skôr...
Nasledujúcu pol hodinku som už potom len nasledoval chodník, ktorý ma doviedol priamo na vytúžené pohorie. A tu som konečne videl, že nie som ani zďaleka tam kde som chcel byť  pôvodne, ale o jedno pohorie ďalej. 

To mi však v tejto chvíli až tak nevadilo pretože sa predo mnou otváral pekný vrcholový pochod s krásnymi výhľadmi po oboch stranách. Na jednej strane to bolo už spomínané krásne, čierne vyzerajúce jazero a na druhej strane to boli pekné, pitoreskne vyzerajúce ryžové polia. Pochod po skalnatom, ale zaoblenom hrebeni s takýmito výhľadmi ma nabudil dostatočnou energiou a ja som si začal naplno užívať ticho a krásu prírody navôkol. 
Takto som kráčal po hrebeni s malými prestávkami pár kilometrov až do bodu, kde hrebeň opäť klesal do doliny a kde sa začínal znova porast s kríkmi, trávou a stromami. Pár kilometrov odo mňa som zahliadol približujúce sa sivé mraky, ktoré pod sebou ťahali závoj padajúceho dažďa a to ma dostatočne presvedčilo, aby som sa dal na ústup (predsa len búrka na hrebeni nemusí byť práve to čo by som chcel zažiť na sklonku tak zaujímavo sa odohrávajúceho pochodu).

A tak som začal súťažiť s prichádzajúcimi mrakmi a s mojím kamenným partnerom v ruksaku som začal polo beh na spiatočnej ceste po hrebeni. Tempo som mal dostatočné na to, aby som sa úplne odrovnal a tak aj napriek tomu že som vyhral boj s dažďom (až na pár kvapiek, ktoré ma zastihli ešte na hrebeni)  tak som bol aj tak mokrý do nitky. Spokojný s tým, že som sa neulieval a že to bol celkom dobrý začiatok prípravy na Muztagh Ata, som opäť dorazil k lesu, ktorým som zostupoval (tento krát po prašnej ceste) do doliny.
Tu začali protestovať moje kolená a taktiež chodidlá kvôli tomu, že som si dnes zobral len tenisky a nie turistickú obuv... K tomu sa o chvíľku pripojil môj chrbát, ktorý nebol zvyknutý na sebe balansovať obrovský kameň, ktorý pri každom kroku „jemne“ narážal na moju chrbtovú kosť. V takýchto malých bolestiach som sa nakoniec dopotácal k mojej tento krát, našťastie, neukradnutej motorke (v Číne sa často kradne a veľmi často miznú bicykle a motorky; preto sa vždy zamykajú na špeciálnych parkoviskách so strážnikmi) a tak som sa už teraz mohol tešiť na cestu domov.

Asi si viete predstaviť s akou úľavou som si zložil ruksak a vyhodil z neho môjho ťažkého, výletového spoločníka (a môj chrbát aplaudoval so mnou!).
Cestu domov som už našiel omnoho rýchlejšie ako cestu k horám, a tak som sa už o chvíľu sprchoval u mňa doma s pocitom, aké pekné tréningové víkendy ma čakajú na budúce.
Len dúfam, že mi toto odhodlanie a entuziazmus vydržia čo najdlhšie!



Pikoška z Číny  I:

Vedeli ste o tom, že v Číne je pôrod braný naozaj vážne...a myslím naozaj vážne!?
Žena nemôže po pôrode vychádzať z jej izby po dobu 30 dní a každý deň musí zjesť jedno celé kurča. Počas celého mesiaca sa jej neodporúča sprchovať a mala by ostať ležať v posteli bez toho, aby dokonca pozerala TV alebo pracovala na počítači. Bez prestania sa o ňu zvyčajne starajú obaja -  manžel a mama.