Keď som sa pozrel na trasu očami google maps tak som
si myslel, že toto bude ten najľahší tréning aký som si doteraz vybral. Nie, bol
najťažší...
Ale atrakciou pre mňa bol horský hrebeň, ktorý je pokrytý skalnými útvarmi v dĺžke okolo 10km. Ostal som verný tradícii z minulého týždňa a do ruksaka som si pribalil okrem kameňa a 4 kilogramového melóna aj 6 dvojlitrových fliaš s vodou (a dve plechovky piva spomeniem len okrajom...:-).
(Večer som si schválne odvážil ruksak a nameral som mu 32kg! Už asi viete, prečo sa tento výlet stal pre mňa najvyčerpávajúcejší...)
Vyrazil som odhodlane k prvým skalným bralám, po ktorých som si zaumienil nasledovať vrcholový pás aby som mal výhľad na obe strany hrebeňa (a aj kvôli tomu aby som si natrénoval balansovanie na nerovnom teréne). Plán dobrý... no realizácia bola taká, že som sa nebezpečne potácal po skalách, pretože ma každú chvíľu môj kamenný spoločník prevažoval do všetkých svetových strán. Keď si k tomu pridáte, že som niekedy musel doslova preskakovať s jednej skaly na druhú a že skaly boli niekedy špicaté len ledva na jednu nohu a vysoké aj viac ako 3 metre, tak si asi viete predstaviť prečo mi prvý 1,5 kilometer trval 1,5 hodiny...
Schválne: nájdite na obrázku dvoch ľudí s dáždnikom a tipnite si prečo som si na výstup vybral práve ten kopec v pozadí... |
Predierajúc sa ďalšiu hodinku medzi nízkym porastom pichľavých kríkov a vysokej trávy, som rozmýšľal len a len nad tým koľko mi asi potrvá cesta k môjmu vzdialenému – tento krát už – protivníkovi. Schyľovalo sa totiž už k neskorému popoludniu a musel som myslieť aj na cestu späť, ktorú by som po špicatých skalách, ale hlavne za tmy, asi musel odložil na zajtra... Taktiež sa už pomaly začala prejavovať únava aj z včerajšieho dvojhodinového zápasu v bedmintone (najpopulárnejší šport v Číne; ktorý dokonca predstihuje aj pingpong!).
„Protivník“ ma nemilo prekvapil tým, že nevyrastal z pohoria po ktorom som kráčal, ale delila ho od neho dolina, do ktorej som najskôr musel zostúpiť. A tak som sa pod „protivníka“ dostal takmer až k večeru. Zastrašiť ma chcel aj tým aký bol strmý a že nebol pekne oholený, ako sa z diaľky zdal.
Po chvíľkovom zaváhaní (keď som skúšal kalkulovať môj čas na návrat) som sa rozhodol výzvu na boj prijať a pustil som sa rovnou čiarou k vrcholu. Strmý svah, pichľavé kríky, vysoká tráva so skrytými skalami, suché konáre skryté v tráve a nesmierne strmý svah (takmer celý čas som sa šplhal aj s pomocou rúk, ktoré som mal neskôr do krvi – a doslova - doškriabané) ma čoskoro obrali o veľa síl a ja som sa po jeden a pol hodinovom škriabaní ocitol o 5tej večer len v polke kopca. O sily ma pripravil aj môj 32kg spoločník, ktorého som celý čas ťahal na sebe.
A tak som sa po (tento krát rozumnom uvážení) rozhodol boj s kopcom vzdať a aspoň chvíľku si vychutnať sladký melón na skalnom brale v polke kopca (po pravde som taktiež chcel zjesť časť môjho nákladu...)
Už sa vážne schyľovalo k večeru a tak bol najvyšší čas vyraziť späť. Kto oddychoval počas náročnej turistiky – a teraz naozaj predpokladám že väčšina z vás – tak vie, že po oddychu sú nohy dvojnásobne ťažšie a premenené na pancierové záťaže. V mojom prípade to nebolo inak a už pri zostupovaní v strmom svahu som cítil každý sval na nohách.
Cesta späť sa stala bojom s časom. Aj napriek tomu, že som už cestu poznal, znovu sa mi podarilo trošku zablúdiť (opäť som experimentoval so „skratkami“...) a tak sa mi cesta späť stala dlhšou ako mohla byť... Pri preciťovaní každého kroku, každého svalu na nohách, bolesti v chodidlách pri každom aj sebe-menšom kamienku na ktorý som stupil, pri bolesti pliec od ťažkého ruksaku a nakoniec aj pri západe slnka som našťastie došiel k miestu, kde sa končilo predieranie „savanou“ a začínal sa aký-taký chodník. Tu som si až vydýchol, že nebudem musieť v tejto krajine nocovať.
K motorke som sa nakoniec dostal už za súmraku síce zdravý a celý, ale úplne zničený. Skalu som si v ruksaku potiahol na pleciach až domov, aby som zistil koľko kíl ma tento krát takto zdevastovalo.
Nanešťastie sa zdá, že moji „kamenní priatelia“ sa so mnou nelúčili naposledy....
Pikoška z Číny III:
Určite viete, že Číňania sú veľmi poverčiví a všetko zakladajú na šťastných číslach. Tak napríklad sobášny deň (ale aj otvorenie nového obchodu, či sťahovanie sa do nového domu) vždy naplánujú na dátum, ktorý si najskôr dajú vyveštiť. Je to pre nich nesmierne dôležité a tak sú sobáše často odbavované i cez pracovné dni v týždni. Počas roka je „najvhodnejších“ dátumov na sobáš len niekoľko (väčšinou dva-tri dátumy podľa narodení mladomanželov) a presne sa dodržujú. Sobáš pozostáva len z večere, ktorá sa podáva v nejakej lepšej reštaurácii a trvá dve alebo tri hodinky. Potom sa hostia porozchádzajú späť domov.