Príbeh 06: Tréningový víkend IV

Prší....a neprestáva.

Celý víkend leje a ja sa ponáram čoraz viac do depresie, pretože čas môjho výstupu začína presne o mesiac a ja sedím doma a nechce sa mi ísť ani do dažďa (ako chcem potom zvládnuť snehové búrky pri mínus 45 stupňoch?). 

  



Nakoniec teda robím zúfalé rozhodnutie a vyrážam trénovať na blízke pohorie, kde som už predtým raz bol a viem, že sa nebudem musieť predierať mokrou trávou a prešmykovať na červeno-sfarbenom bahne okolitých úbočí, ale pôjdem len po mierne zablatenej poľnej ceste.

Stále lepšie, ako cez mokrú trávu...

Vyrážam teda neskôr, ale s odhodlaním, že návrat oddialim na neskorý večer, pretože po cestičke trafím späť za tmy aj s mojou šero slepotou. Šťastie si odskočilo na pivo a ja po pol hodine jazdy dostávam na mojej motorke ďalší defekt (ďalší preto, lebo je to už tretí defekt za posledné 2 mesiace). A tak musím dotlačiť motorku k najbližšej opravovni (ktorých je našťastie tu do sýtosti) a môj neskorý výlet sa oneskoruje o ďalšiu hodinku. Následne dorážam na začiatok cesty, odkiaľ už za chvíľku pachtím smerom hore. 

Mokro je stále, ale šťastie dopilo pivo a tak už aspoň neprší. Môj časový deficit ma doháňa k zúrivému tempu, pri ktorom som skoro zabudol aj na moju tradíciu s kameňmi. A tak po krátkej prestávke, a s nákladom drobných (ale verte mi ťažkých) kameňov skúšam so "skalným" úsilím ustáť rovnaké tempo. Cesta začína príkro stúpať a ja som do 5tich minút úplne mokrý, aj keď neprší...

 

Poľná cesta je stále pomerne zablatená, ale nie natoľko, aby mi zabránila dostať sa zhrbenému pod váhou ruksaka, až na úpätie hory. Odtiaľto sa mi už odkrývajú výhľady na mesto a jeho okolité pohoria. Celý mokrý a zadychčaný uvažujem nad tým, aký pekný by som si mohol urobiť tadiaľto výlet, keby bol podo mnou môj dvojkolesový "retiazkový priateľ číslo 4" (číslo je symbolom  nástupcu po troch predchodcoch, ktorých mi tu v Kunmingu už ukradli).

Pár hrobiek stačí na vytvorenie prístupovej cesty do hôr

Cestou prechádzam na druhú stranu hrebeňa, kde ma zaujala ďalšia poľná cesta vedúca na vrchol náprotivného kopca. Nechávam sa teda viesť kľukatou stužkou vyhýbajúcou sa okolitým skalnatým bralám a ktorá sa vrýva do strmého svahu spolu s čoraz častejšími hrobkami navôkol. A tak vďačný Čínskym tradíciám pochovávania v horách sa pomaly presúvam pomedzi hroby až na vrchol kopca. Tam však cesta ani zďaleka nekončí a vodorovne kopírujúc strmé úbočie hory odchádza do polo-zahmlenej diaľky. Vydávam po nej dúfajúc, že snáď ma dovedie k niečomu zaujímavejšiemu, ako len stromy navôkol a výhľady na družstvo pod svahom...

A naozaj. Po ďalšom strastiplnom prešľapávaní v mokrej, polo zablatenej ceste sa dostávam do lesa, kde cesta začína klesať a za krátku chvíľu ma dovedie k zaujímavej streche, ktorá vytŕča ponad stromy - narazil som na opustený budhistický kláštor. Na to, že je postavený z hliny, vypadá celkom zachovalo a mne to tradične nedalo, aby som sa cez vysoký hlinený múr nepreškrabal do jeho vnútra (veľké vchodové vráta boli starostlivo zamknuté). 

Vy, čo ste sa už skúšali škrabať po skalnatej stene v turistických ťažkých topánkach asi viete, že je to ako umývať riad v hokejistických rukaviciach (môj skalný prívesok  som samozrejme zvesil z pliec a nechal pod múrom) a keď som sa konečne dostal na vrchol múru zistil som, že z druhej strany ma víta ešte vyšší, asi 3 a pol metrový zoskok pod múr. Ani neviem, ako som ním dokázal zísť v mojich bagandžiach, ale tuším som väčšinu zostupu visel len na mojich tenkých rúčkach...

Kláštor ma za to lezenie odmenil pekným pohľadom na tri terasové nádvoria, ktoré rozdeľovali krásne chrámové stavby plné sôch rôznych bohov. Niektorí bohovia sa na mňa tak zlovestne pozerali , že som sa začal cítiť previnilo a tak som ich len rýchlo odfotil a predstierajúc odvahu som zbabelo utekal na ďalšie nádvorie (úplné ticho a sivé ťažké mraky na nebi, iba ten môj pocit umocňovali).  Ako to u mňa často býva, tak som nakoniec na druhej strane nádvoria našiel naširoko otvorené bočné dvere do kláštora...

 

Opustený kláštor hlboko v horách s farebnými sochami Budhov bol určite zlatým klincom tréningu, ale ja som sa už musel vydať na cestu späť, lebo sa začínalo zmrákať. Aby som to ale nepreháňal s mojou zlepšenou náladou po ohliadnutí kláštora, tak si osud vyskúšal aké mám nešmykľavé podrážky. Keď som sa pri výstupe brehom začal úplne pomalinky šmýkať späť a pred spomaleným pádom do blata mi nepomohli ani ruky a ani môj kamenný prívesok (na vlas rovnako ťažký, ako predchádzajúci týždeň - opäť 32 kíl!), tak som nakoniec veselo dopadol na všade prítomné kamene a blato. A na dôvažok mi pri páde, v ruksaku praskla plastová fľaša, ktorá mi vodou zaliala zadok a červeno-hnedé blato mi na zadku urobilo mapu, až priveľmi podobnú tej, ktorú som nosieval ráno z postele ako 4 ročný...

V horách sa ale na módneho frajera nehrám a zobral som to skôr ako súčasť "tvrdého" výcviku - naoko som tomu nevenoval pozornosť a šliapal som rýchlo cestou späť. Do tmy sa ponárajúci deň mi zo skeptickej nálady neubral a ja som čoskoro hľadal čo najmenej zablatenú cestu pomedzi čierny les. Aj keď som späť k motorke dorazil celý, o mojich bokoch sa to príliš povedať nedá... Tuho utiahnutý bedrový pás na ruksaku a ťažký náklad v ňom si vyžiadali odrené a boľavé boky. Budúci týždeň to musím vyriešiť lepšie a opasku na nohaviciach sa nedotknem aspoň týždeň! 

Pikoška z Číny IV:

Na šoférovanie v Číne potrebujete poriadnu dávku tolerancie a trpezlivosti. Vodiči jazdia veľmi pomaly, opatrne a má to aj príčinu – nikdy neviete kto, čo zrazu urobí. Autá prechádzajú križovatky na červenú, otáčajú sa všade aj na rýchlostných cestách, odbočujú bez smeroviek, na všetko a všade trúbia (je to dokonca zakotvené aj v pravidlách), jazdia a parkujú na chodníkoch, chodia v protismere a prednosť má väčšie, alebo drahšie auto... Aj keď máte veľkú predstavivosť, tak asi nie dosť bujnú na to, aby ste si predstavili čo všetko na motorkách prevážajú – od sedacích súprav, skríň, akýkoľvek stavbársky materiál, dobytok, alebo všetkých 5tich členov rodiny...