Tento výlet by som to nemal nazývať víkendovým, ale presnejší názov
by bol “dvojdňové blúznenie pod horúcim slnkom”.
V Číne sa štátne sviatky oslavujú presne v
ten deň, na ktorý pripadnú – čiže tak, ako u nás. Čo je ale rozdielne je to, že
k sviatkom vždy presunú víkend. Tento krát oslavovali sviatok tzv. “Dračej lode” a ten pripadol na
stredu. Víkend tak presunuli na pondelok a utorok pred festivalom a my sme teda
museli robiť 7 dní v kuse, aby sme potom
mohli mať troj-dňové voľno.
Prvý deň voľna lialo ako z krhly a tak som
nevyhnal ani psa a ani seba. A to aj napriek tomu, že som plánoval
niekoľkodňový výlet do hôr. Niekoľkodňový plán však ostal a ja som na plno
využil oba zostávajúce dva dni.
Už pri predchádzajúcich urputných
hľadaniach vhodných výletov do hôr v okolí Kunmingu som naďabil na horský masív
v tvare kruhu čo hneď v mojej bujnej predstavivosti evokovalo sopečné pohorie.
A naozaj, ako som sa dozvedel neskôr tak je to skutočne kráter po dávno
vyhasnutej sopke. Kruhový tvar zhruba o
priemere 7km robí z tohto pohoria hrebeňový výlet ako uliaty na dvojdňovú
turistiku.
GPS sa rozhodlo neštrajkovať a ja som sa
bez väčšieho blúdenia ocitol na severnej strane hôr, kde som poskakujúc na
motorke skúšal vyliezť po strmej a hrboľatej poľnej ceste priamo na hrebeň hôr.
To sa mi po polhodinovom boji podarilo. Nechcel som si ale predstaviť, ako by
som tú cestu schádzal keby predtým zapršalo... Hrdý na seba, že som to dotiahol
až sem, som schoval motorku v hore, zamaskoval som ju lístím, konármi , trávou
a vlastne všetkým čo bolo po ruke. A tak dúfajúc že ju zajtra tu ešte nájdem
som vyrazil na prvý vrchol hrebeňa.
Slnko neúprosne pražilo a tak som sa spotil
do nitky už hneď pri výstupe na prvý kopec, z ktorého som mal možnosť pokochať
sa výhľadmi na všetky svetové strany. Krajina, ktorou som sa stal súčasťou na
dva dni, vypadala pod horským masívom vyprahnutá ako ja v tej chvíli (veď to
predsa len bolo sopečné pohorie). Našťastie hrebeň nebol až tak zarastený a ja
som si iba občas musel prekliesňovať cestu cez husté kríky, vysokú trávu,
preliezať nevysoké skaly či pachtiť sa hore šmyklavím, sypkým a prašivým brehom
.
Prvý zostup do doliny ma odmenil krásnym miestom na stanovanie – neveľké
jazierko s prekrásnym okolím, ako z mesačnej krajiny. Ja som ale mal pred sebou
dlhú cestu okolo celého “kráteru” a tak som plačúc musel z doliny znovu
vystúpiť na ďalší vrchol, ktorý ma opäť obdaril peknými výhľadmi. Po hľadaní
akej takej cesty neďaleko vrcholového hrebeňa som postupoval, no môžem povedať,
celkom slušne a tak som za pár hodín stál pri nesmierne vysokom meteorologickom
stožiari. Ten sa mi pri začiatku výletu zdal tak vzdialený a malý, ale niečo sa
vo mne pri ňom prebudilo...
Mojim snom bolo už od malička na nejaký takýto
stožiar vyliezť a tak som dlho neváhal a svoj sen som si konečne po troch
desaťročiach splnil.
Vyliezol som však len po akúsi plošinu odkiaľ som mal
super výhľad a tak som aspoň vedel, ktorým smerom sa vydať aby som sa čo
najmenej predieral hustými kríkmi. A tak po ďalšej dlhšej prechádzke som
dorazil na plošinu na ktorej som sa rozhodol zložiť moje kosti do stanu. Z
pliec som konečne zhodil môj opäť neodmysliteľný ruksak plný stanu, spacákov,
karimatky, vody a trochu aj stravy… Po rozložení stanu som si pozreli nielen
západ, ale nasledujúce ráno aj oslnivý, východ slnka. Noc bola naozaj krásna
hviezdnatá, ale ja som na to kašľal a čoskoro som bol po celodennom pachtení na
slnku, tvrdý.
Raňajky sú vždy tým, na čo sa pri stanovaní
najviac teším… Tento krát som ale nezobral dostatok jedla a tak som pozoroval
východ slnka len s vôňou raňajšej kávy a preváraním vody, ktorú som našiel v
neďalekej kaluži predchádzajúci večer…vody som totiž zobral tiež málo…! Keď
začalo opäť piecť slnko hneď ako vyliezlo nad kopec, tak som sa rozhodol predsa
len si doplniť vodu z kaluže o trochu viac (do okolitých dedín sa mi z kopcov
zostupovať nechcelo). V mieste, kde som večer naberal vodu som našiel u už len
popraskanú, bahnitú zem (asi také teplo bolo...!)
A tak ma hlad a smäd dohnal zostúpiť do
dediny a pokúsiť sa nájsť obchod. Pri zostupovaní pomedzi ryžové polia som
naďabil na oba (a žiaľ iba dva) náznaky divej prírody. Najskôr som vyplašil
ustráchaného orla z hniezda, v ktorom som našiel dve nevyliahnuté vajíčka
(dúfam, že ich prišiel vysedieť späť). No a neskôr som už na veľkom priehradnom
múre a priamo na asfaltovej ceste uvidel asi 2m hada, ktorý si vykračoval
krížom cez môj smer…! Našťastie bol asi 6m ďaleko čo mu aj zachránilo život
pred od hladu už skoro nevidiacim predátorom…! Čo by som urobil keby sa ten had
rozhodol obrátiť potravinový reťazec, neviem...
Obchod som samozrejme v takejto odľahlej
skupinke domov nenašiel, ale zato som našiel dobrú dušu a tá ma pozvala na
obed. Keďže bol sviatok ,tak ma naozaj bohato v ich dome pohostili! Dali mi
najesť, napiť, doplnili mi vodu a dali mi dokonca aj nanuk (jeden z tých
lacnejších – zamrznutá prichutená voda na paličke). Po takomto super osviežení
som mohol opäť vystúpiť späť na kopce a pokračovať vo svojej vyprahnutej misii.
Nechtiac som vystúpil späť na hrebeň po
kopcoch, ktorých som mal v pláne obísť – jednoducho som trochu zablúdil (už som
nemal výhľad ako včera zo stožiaru) . Takto to ale bola aspoň záživnejšia cesta
pomedzi obrobené políčka so zeleninou a nejakými plodmi, ktoré boli
sakramentsky trpké…brrr!
Krásne výhľady, opäť pripekajúce slnko a
môj večne ťažký ruksak (opäť doplnený vodou) ma sprevádzali celý dnešný deň,
ale už po niečo schodnejšom hrebeni. Až po asi najvyšší vrchol hrebeňa viedol
celkom obstojný chodník s peknými výhľadmi na obe strany – po jednej strane do
rokliny s údolím posypaným malými zoskupeniami domčekov; po druhej strane s
malebnými kopcami medzi ktorými sa skrývalo veľa drobných priehrad s hnedou
bahnistou vodou. Na tomto vrchole som však chodník stratil a začal som schádzať
(lepšie povedané zošmykovať sa…) do údolia cez úplne zarastený les s plno
suchými konármi, pavučinami, vysokou trávou, hustými kríkmi , ale aspoň s
akým-takým tieňom.
Nakoniec som opäť zablúdil k chodníku,
ktorý som uvidel z vrcholu a ten ma popri pár hrobkách doviedol bezpečne späť k
miestu, kde mala stáť moja motorka. A
bola tam! S výdychom som si teda zložil moje bremeno a po menšom oddychu v
tieni, som nasadol na môjho tátoša ktorým som odcválal späť domov.
Pikoška z Číny V:
Ulice sú v Číne udržované vo veľkej čistote
– neprestajne polievajú kvety, zametajú cesty od prachu a odpadky pohodené na
chodníkoch tu naozaj nenájdete! (dokonca som bol pokarhaný za odhadzovanie
škrupiniek zo slnečnicových semiačok!). Niekedy sa mi zdá, že snáď utierajú aj
prach z pouličných kvetov!
Vstúpite však do reštaurácie a predierate
sa pomedzi odpadky, ktoré zmetú priamo zo stolov na zem. Pri jedení totiž
Číňania odhadzujú obhryzené kosti a zvyšky z jedál priamo na stôl (nechcené
jedlo vypľúvajú vedľa misky z ktorej jedia) a použité servítky sa povaľujú
medzi tým… Keď nakoniec z mľaskotom a grganím odídu od stola, tak servírka
príde s mastným vechtíkom, ktorý používa už pár dní bez umytia a zotrie vám
celý ten bordel zo stola priamo na podlahu. Dobrú chuť.
No comments:
Post a Comment