Príbeh 04: Tréningový víkend II

Minulotýždňový výlet si vybral svoju daň a okrem kolien ma bolel aj môj chrbát, ktrorý vehementne protestoval proti opätovnému narážaniu skaly v mojom ruksáku. A tak na podnet týchto protestov som si tentokrát naplánoval menšiu záťaž a namiesto veľkého balvana, pár menších skál.

Cieľ, ktorý som si vybral tentokrát (19.May 2013) bol vzdialený takmer rovnako ako predošlý víkend, ale celkom opačným smerom na západ cez kúpeľné mestečko (znovu poeticky nazvané) “Spa Spring Valley”.

Medzi kopcami , kam som sa tentokrát na motorke dostal, ma GPS úplne ignorovalo a ja som sa musel prejsť do najbližšej dediny, skontrolovať mapu a vrátiť sa späť do “divočiny”.

Ku pár menším skálám som tentokrát pridal do ruksaka aj niekoľko 2-litrových fliaš s vodou a stredne ťažký melón (tentokrát to bol určite užitočnejší a chutnejší náklad).

Chodník začínal priamo od hlavnej cesty a tak som tentokrát nemusel vyhladávať tajné úlíčky pomedzi chatrné domky v dedine.

Chodník sa najskôr vynul pomedzi ryžové polia (cez toto obdobie vyschnuté) a potom začal stúpať do kopca pomedzi les, ktorý mi vľúdne vytváral tieň v tomto dosť teplom a slnečnom dni.

Aj napriek tomu, že som si tentokrát sľuboval nasledovať chodník, tak som po hodine stratil trpezlivosť a začal som si kliesniť cestu zarasteným lesom a starými, opustenými ryžovými poliami posiatymi kríkmi, popadanými konármi, stromami a vysokou trávou. 

Na inak moc nezujímavej ceste som narazil na dva prístrešky, ktoré boli vyhĺbené vo svahu a steny mali urobené z hliny a konárov. Bolo to celkom zaujímavé domky a hlavne keď som pri jednom z nich našiel vybudovanú, asi 2m vysokú hlinenú pec. Vedľa nej boli poukladané drevené polená, z ktorých sa potom v peci vyrábalo drevené uhlie.  S myšlienkami, kto tu tak ďaľeko chodí vyrábať uhlie a aký asi musí byť ťažký život pre miestnych ľudí, som opúšťal toto miesto aby som sa čím skôr dostal na hrebeň týchto hôr.

Čím som stúpal vyššie, tým krajšie výhľady sa mi naskytovali a to hlavne keď som postupne opustil zarastený les a vychádzal som na viac otvorenú plochu bez stromov. Prekvapilo ma, že práve tu som sa zrazu ocitol stúpajúc cez akoby kaňon vyhĺbený vodou, pričom som ale nevedel prísť na to, kde by sa tak veľa vody na vrchole mohlo zobrať…

Jedinými živými tvormi (ak nepočítam hada a dve jašteričky), na ktoré som naďabil v tejto pustine boli kozy. Zahliadol som ich už takmer na vrchole a keď aj oni zbadali mňa tak zdúpneli a stáli úplne bez najmenšieho pohybu (až som si myslel , že sú to možno len vypchaté figúry). Ale nakoniec pri takom úpeku zo slnka a pri takom ťažkom ruksaku na mojích pleciach by som sa ani nečudoval, ak by to boli halucinácie.

Stále som myslel na ten môj sladký a šťavnatý (a tiež ťažký!) melon v mojom ruksáku, ktorý mal byť odmenou za dosiahnutie vrcholu. Ten sa dostavil našťastie po ďaľšej pol-hodinke.

Na vrhole ma veľmi prekvapil výhľad na druhú stranu kopca, kde iba pol kilometra odo mňa stála celkom malebná dedinka obkolesená poliami.

Vôbec som netušil, že celé to moje úsilie dostať sa od civilizácie čo najďalej, znamenalo vlastne, že som sa jej celý čas približoval z druhej strany.

Výhľad z vrcholu bol naozaj krásny – kdekoľvek ste dovideli, všade boli krásne zelené kopce, ktoré sa prepletali s dolinami. Medzi nimi sa ako hnedé stužky kľukatili prašné cesty, ktoré stúpali na hrebeň hôr a po ňom prechádzali až do diaľok kam som už nedovidel. A tu ma napadla myšlienka, že by aj pre moje kolená bolo dobre urobiť na budúci víkend cyklo výlet práve po týchto cestách. Nadchol som sa pre tento nápad natoľko, že už teraz sa neviem dočkať!

Po oddychu, pri ktorom som zjedol moju záťaž z ruksáku a občerstvil sa plechovkou piva, som zamieril späť do doliny. Opäť sa potvrdilio pravidlo, že nájsť cestu nadol je vždy jednoduchšie ako smerom do kopca. Po strmom a skalami posiatom svahu, ktorý som pre istotu zostupoval bokom,  som zišiel do lesa kde som medzi stromami našiel čerstvo vykopaný kanál, popri ktorom som celkom pohodlne zišiel do dedinky, ktorá nebola až tak ďaleko od miesta kde som nechal moju motorku (tentokrat sa mi ju nechcelo ani maskovať a našťastie sa nikto na ňu neulakomil).

Kolenné návleky a poriadna turistická obuv sa tentokrát naozaj osvedčili. Kolená a nohy ma vôbec neboleli, aj keď na druhý deň som zistil, že mám na nohách svaly aj tam kde by som ich nehľadal…:-)

Už teraz sa teším ako sem prídem aj na budúci víkend, ale na bicykli! To bude jazda!...hlavne nadol!!

Pikoška z Číny II:

 Vedeli ste ako sa robí kuracia polievka v Číne? Jednoducho zoberú celú kuru a nasekajú ju na zhruba 3x3cm veľké kúsky a hodia to spolu s kosťami, kožou, hlavou a paprčkami rovno do polievky. Výsledná polievka nechutí až tak zle, ale keď sa z nej na vás pozerá hlava so zobákom, tak často stratíte chuť.

Pre domácich su najchutnejšie paprčky, ktoré po uvarení (niekedy ich aj opekajú) obhryzkávajú do kosti a to aj na ich koncoch, okolo nechtov...