Príbeh 03: Tréningový víkend I

Keď sa konečne rozhýbete a rozhodnete sa, že sa zúčastníte expedície,  ktorá otestuje vašu životnú formu, tak si možno – tak ako ja - poviete, že je už naozaj najvyšší čas začať s tréningom. 

A pretože som to sľúbil aj sebe samému tak som začal s mojím tréningom v kopcoch hneď tento posledný víkend  (12.5.2013).

Pokúsil som sa vybrať najväčšie hory ktoré môžem v mojom okolí nájsť  aj napriek tomu, že som vedel že to ani zďaleka nebudú tak vysoké vrcholy ako tie, na ktoré sa plánujem štverať.

Po viac ako hodinovom google snažení, keď som sa z vtáčej perspektívy snažil nájsť nejaké vhodné pohorie s hrebeňom po ktorom by sa dalo prejsť, som nakoniec našiel horský masív ktorý sa ťahá popri neveľkom jazere („neveľké“  len na Čínske pomery) s poetickým názvom Yangzong Sea.

Jedna vec je však nájsť cestu na internete a iná je už nájsť ju aj v skutočnosti  (hlavne ak nehovoríte po Čínsky a ani zďaleka vám nie sú známe Čínske znaky).  Takže popri fyzickej príprave som si veľmi dobre otestoval aj moje orientačné schopnosti. 

Nasadol na moju Čínsku motorku a vyštartoval som na 1,5 hodinovú cestu zaprášenými cestami, kde víria prach všade uháňajúce nákladiaky a kde niekedy cesta zrazu skončí a vy sa predierate po nejakej ornici úplne mimo civilizácie.

Nakoniec som sa predsa len dostal do dediny, kde som však ešte pol hodinu musel hľadať malú zabudnutú cestičku medzi domami , ktorá ma priviedla ku kamenej,  ale opäť prašnej ceste. Tento krát už cesta viedla priamo k horám a keďže som po sedení na motorke zlenivel tak som sa snažil dostať čo najbližšie a najvyššie k môjmu horskému hrebeňu. Čoskoro môj zámer zmarila veľmi strmá cesta poprepletaná hlbokými jarkami, ktoré tu do mäkkej červenej zeme vyryla voda.

Motorku som zapichol do priľahlého kríka a zamaskoval trávou, vetvami a lístím. Ako som trhal okolitú trávu tak som zahliadol celkom veľký kameň, ktorý sa mi tak zapáčil že som mu neodolal a zobral som ho na malý výlet spolu so mnou (ruksak som mal „našťastie“ dosť veľký.

Takto nabalený som sa konečne vydal na pochod k vrcholu.

Môj entuziazmus však rapídne klesal s každým zablúdením. Nakoniec ma moje zúfalé nachádzanie cesty dohnalo k nepremyslenému rozhodnutiu že si cestu „skrátim“ priamou čiarou cez les až na vrchol.  A tak som sa čoskoro predieral strmým úbočím pomedzi  popadané stromy, kríky s tŕňmi a 1,5m vysokou trávou. Takto som si cestu na (podľa google) nezarastený hrebeň nepredstavoval. Obzvlášť, keď som niesol 50 tonový kameň a slnko na mňa pražilo bez najmenšieho zľutovania.

Po ďalšom 1,5 hodinovom kliesnení si cesty cez džungľu som nakoniec narazil na hroby! (V Číne totiž pochovávajú ľudí priamo v prírode, najlepšie v lesoch a to na odľahlejších miestach, jednoducho kde chcú..). To znamenalo, že aj k týmto hrobom musí viesť aspoň malý chodník. A naozaj viedol. A nielen chodník ale priamo prašná cesta, takže keby som nebol vybočil z cesty, tak sa nakoniec sem celkom pohodlne dostanem asi o 1hodinu skôr...

Nasledujúcu pol hodinku som už potom len nasledoval chodník, ktorý ma doviedol priamo na vytúžené pohorie. A tu som konečne videl, že nie som ani zďaleka tam kde som chcel byť  pôvodne, ale o jedno pohorie ďalej. 

To mi však v tejto chvíli až tak nevadilo pretože sa predo mnou otváral pekný vrcholový pochod s krásnymi výhľadmi po oboch stranách. Na jednej strane to bolo už spomínané krásne, čierne vyzerajúce jazero a na druhej strane to boli pekné, pitoreskne vyzerajúce ryžové polia. Pochod po skalnatom, ale zaoblenom hrebeni s takýmito výhľadmi ma nabudil dostatočnou energiou a ja som si začal naplno užívať ticho a krásu prírody navôkol. 

Takto som kráčal po hrebeni s malými prestávkami pár kilometrov až do bodu, kde hrebeň opäť klesal do doliny a kde sa začínal znova porast s kríkmi, trávou a stromami. Pár kilometrov odo mňa som zahliadol približujúce sa sivé mraky, ktoré pod sebou ťahali závoj padajúceho dažďa a to ma dostatočne presvedčilo, aby som sa dal na ústup (predsa len búrka na hrebeni nemusí byť práve to čo by som chcel zažiť na sklonku tak zaujímavo sa odohrávajúceho pochodu).

A tak som začal súťažiť s prichádzajúcimi mrakmi a s mojím kamenným partnerom v ruksaku som začal polo beh na spiatočnej ceste po hrebeni. Tempo som mal dostatočné na to, aby som sa úplne odrovnal a tak aj napriek tomu že som vyhral boj s dažďom (až na pár kvapiek, ktoré ma zastihli ešte na hrebeni)  tak som bol aj tak mokrý do nitky. Spokojný s tým, že som sa neulieval a že to bol celkom dobrý začiatok prípravy na Muztagh Ata, som opäť dorazil k lesu, ktorým som zostupoval (tento krát po prašnej ceste) do doliny.

Tu začali protestovať moje kolená a taktiež chodidlá kvôli tomu, že som si dnes zobral len tenisky a nie turistickú obuv... K tomu sa o chvíľku pripojil môj chrbát, ktorý nebol zvyknutý na sebe balansovať obrovský kameň, ktorý pri každom kroku „jemne“ narážal na moju chrbtovú kosť. V takýchto malých bolestiach som sa nakoniec dopotácal k mojej tento krát, našťastie, neukradnutej motorke (v Číne sa často kradne a veľmi často miznú bicykle a motorky; preto sa vždy zamykajú na špeciálnych parkoviskách so strážnikmi) a tak som sa už teraz mohol tešiť na cestu domov.

Asi si viete predstaviť s akou úľavou som si zložil ruksak a vyhodil z neho môjho ťažkého, výletového spoločníka (a môj chrbát aplaudoval so mnou!).

Cestu domov som už našiel omnoho rýchlejšie ako cestu k horám, a tak som sa už o chvíľu sprchoval u mňa doma s pocitom, aké pekné tréningové víkendy ma čakajú na budúce.

Len dúfam, že mi toto odhodlanie a entuziazmus vydržia čo najdlhšie!

Pikoška z Číny  I:

Vedeli ste o tom, že v Číne je pôrod braný naozaj vážne...a myslím naozaj vážne!?

Žena nemôže po pôrode vychádzať z jej izby po dobu 30 dní a každý deň musí zjesť jedno celé kurča. Počas celého mesiaca sa jej neodporúča sprchovať a mala by ostať ležať v posteli bez toho, aby dokonca pozerala TV alebo pracovala na počítači. Bez prestania sa o ňu zvyčajne starajú obaja -  manžel a mama.