Tuesday 28 May 2013

Príbeh 02: Info a príprava



Muztagh Ata znamená v miestnom jazyku niečo ako “Otec ľadových hôr”.

Vrchol leží na Čínsko-Tadžikistanských hraniciach a je iba “úbohých” 5524km od miesta, kde teraz žijem.
Znamená to, že aj napriek tomu že som v tej istej krajine kde leží vrchol, tak to pre mňa vypadá ako druhý koniec zemegule. Aby som sa dostal tam kde potrebujem, tak musím letieť do najbližšieho mesta Kashgar s dvoma prestupmi (a to stále pripomínam, že stále som v tej istej krajine!). A z Kashgar musím ešte podstúpiť niekoľko hodinovú cestu autobusom po rozbitých, hrbolakých, strmých a nebezpečných cestách k samotným horám. Nenešťastie, odtiaľ budem musieť začať šliapať po svojich do základného tábora.
Ten je zriadený v 4450m a odtiaľ budeme musieť ešte bivakovať v stane v ďalších troch kempoch, z ktorých najvyššie bude položený v 6800 metroch! 

Samotný výstup nie je technicky náročný, ale musíme sa pripraviť na také radosti ako sú: vysokohorské nemoci (zahŕňajúc napuchnutie mozgu či pumpovanie krvi do pľúc – obe smrteľné), omrzliny alebo na druhej strane úpal, oslepnutie zo snehu, snehové víchrice či nedostatok kyslíka. No a aby toho nebolo dosť, tak “prijateľných” -24 °C vždy prítomný vietor zmení teplotu na okolo -45 °C.

Všetky tieto spomenuté podmienky sú utužené faktom, že vstupujeme do tzv.: “mŕtvej zóny”, kde nedoletia ani najvýkonnejšie helikoptéry a teda kde sa nedá očakávať akákoľvek pomoc z vonkajšieho sveta (a kde je človek prinajlepšom odkázaný len na svojho tímového kolegu).
Ak by sa človeku v tejto výške niečo stalo, tak môže zomrieť v priebehu niekoľkých hodín.
V dôsledku vysokého tlaku nemôže nikto vydržať v takejto nadmorskej výške viac ako 2-3 dni pretože krv bude prúdiť čoraz pomalšie a to až natoľko že nakoniec, v snahe o záchranu, srdce napumpuje mozog krvou natoľko, že človek zomrie.

Ale nikoho nechcem príliš strašiť (a najviac mňa samotného) a radšej sa presuniem k téme, ako sa poriadne pripraviť, aby k vyššie spomenutým veciam nedošlo.
Zo všetkého najdôležitejšie je aklimatizovanie - čo znamená ostať vo vyšších nadmorských výškach pokiaľ si telo na takéto podmienky zvykne. Jednoducho dopriať si čas a nestúpať hore príliš rýchlo.
No a čo môžem robiť teraz? Trénovať a trénovať! To však bude pre mňa osobne veľmi náročné popri mojej dennej 10 hodinovej dávke sedenia v zamestnaní...Ale sľubujem, že urobím pre to čo najviac! Veď je to poriadna výzva, ktorej sa len tak rýchlo nevzdám.

No a posledným ale určite nemenej dôležitým budú prípravy na celú expedíciu vrátane časového organizovania harmonogramu, prípravy výstroje, oslovovanie sponzorov a zhŕňanie čo najviac informácií.
Nanešťastie, môj pokus o výstup záleží na tom či nájdem peniaze na ulici, vyhrám lotériu, alebo zoženiem sponzorov....a teraz neviem čo je z týchto možností najmenej pravdepodobné…
Dúfam, že čoskoro sa nejako prehryziem cez tieto prvé prekážky a budem vám sem posielať správy aj zo svahov Muztagh Ata. 

Držte mi palce!


No comments:

Post a Comment