Muztagh Ata znamená v miestnom jazyku niečo ako “Otec ľadových hôr”.
Vrchol leží na Čínsko-Tadžikistanských hraniciach a je iba “úbohých” 5524km od miesta, kde teraz žijem.
Znamená
to, že aj napriek tomu že som v tej istej krajine kde leží vrchol, tak to pre
mňa vypadá ako druhý koniec zemegule. Aby som sa dostal tam kde potrebujem, tak
musím letieť do najbližšieho mesta Kashgar s dvoma prestupmi (a to stále
pripomínam, že stále som v tej istej krajine!). A z Kashgar musím ešte
podstúpiť niekoľko hodinovú cestu autobusom po rozbitých, hrbolakých, strmých a
nebezpečných cestách k samotným horám. Nenešťastie, odtiaľ budem musieť začať
šliapať po svojich do základného tábora.
Ten
je zriadený v 4450m a odtiaľ budeme musieť ešte bivakovať v stane v ďalších
troch kempoch, z ktorých najvyššie bude položený v 6800 metroch!
Samotný
výstup nie je technicky náročný, ale musíme sa pripraviť na také radosti ako
sú: vysokohorské nemoci (zahŕňajúc napuchnutie mozgu či pumpovanie krvi do pľúc
– obe smrteľné), omrzliny alebo na druhej strane úpal, oslepnutie zo snehu,
snehové víchrice či nedostatok kyslíka. No a aby toho nebolo dosť, tak
“prijateľných” -24 °C vždy prítomný vietor zmení teplotu na okolo -45 °C.
Všetky
tieto spomenuté podmienky sú utužené faktom, že vstupujeme do tzv.: “mŕtvej
zóny”, kde nedoletia ani najvýkonnejšie helikoptéry a teda kde sa nedá očakávať
akákoľvek pomoc z vonkajšieho sveta (a kde je človek prinajlepšom odkázaný len
na svojho tímového kolegu).
Ak
by sa človeku v tejto výške niečo stalo, tak môže zomrieť v priebehu niekoľkých
hodín.
V
dôsledku vysokého tlaku nemôže nikto vydržať v takejto nadmorskej výške viac
ako 2-3 dni pretože krv bude prúdiť čoraz pomalšie a to až natoľko že nakoniec,
v snahe o záchranu, srdce napumpuje mozog krvou natoľko, že človek zomrie.
Ale
nikoho nechcem príliš strašiť (a najviac mňa samotného) a radšej sa presuniem k
téme, ako sa poriadne pripraviť, aby k vyššie spomenutým veciam nedošlo.
Zo
všetkého najdôležitejšie je aklimatizovanie - čo znamená ostať vo vyšších
nadmorských výškach pokiaľ si telo na takéto podmienky zvykne. Jednoducho
dopriať si čas a nestúpať hore príliš rýchlo.
No
a čo môžem robiť teraz? Trénovať a trénovať! To však bude pre mňa osobne veľmi
náročné popri mojej dennej 10 hodinovej dávke sedenia v zamestnaní...Ale
sľubujem, že urobím pre to čo najviac! Veď je to poriadna výzva, ktorej sa len
tak rýchlo nevzdám.
No
a posledným ale určite nemenej dôležitým budú prípravy na celú expedíciu
vrátane časového organizovania harmonogramu, prípravy výstroje, oslovovanie
sponzorov a zhŕňanie čo najviac informácií.
Nanešťastie,
môj pokus o výstup záleží na tom či nájdem peniaze na ulici, vyhrám lotériu,
alebo zoženiem sponzorov....a teraz neviem čo je z týchto možností najmenej pravdepodobné…
Dúfam,
že čoskoro sa nejako prehryziem cez tieto prvé prekážky a budem vám sem posielať
správy aj zo svahov Muztagh Ata.
Držte
mi palce!
No comments:
Post a Comment